Na stole učiteľky slovenčiny leží dvadsaťtri esejí o Kukučínovi. Dvadsaťdva z nich znie, akoby ich písal ten istý človek – niekto s dokonalou gramatikou, nulovým názorom a chorobnou láskou k slovu "navyše". Volá sa ChatGPT a v triede nesedí, no jeho štylistický odtlačok tam je hmatateľnejší než väčšina žiakov. Toto nie je scénka z dystopickej rozprávky. Toto sa deje každý deň v každej druhej slovenskej škole a nikto poriadne nevie, čo si s tým počať.
Problém nie je v tom, že AI existuje. Problém je, že škola ako inštitúcia bola postavená na predpoklade, že text, ktorý žiak odovzdá, vznikol v jeho hlave. Tento predpoklad práve umrel a nikto mu nestihol napísať parte. Učitelia teraz balansujú medzi paranojou – kontrolujú štýl, historku dieťaťa v triede porovnávajú s tým, čo napísalo doma – a rezignáciou, keď si povedia, že boj je aj tak vopred prehratý.
Kde AI naozaj pomáha
Skúsenosť z terénu je pritom menej apokalyptická, než by sa zdalo z učiteľských fóra plných zúfalstva. Sú oblasti, kde nástroje ako ChatGPT alebo Grammarly fungujú presne tak, ako by mal fungovať dobrý korepetítor – ukážu smer, ale prácu nechajú na žiakovi. Vysvetlenie zložitého konceptu z fyziky iným spôsobom, než akým to povedal učiteľ. Kontrola gramatiky v cudzom jazyku, keď si žiak nie je istý, či použil správny čas. Generovanie cvičných príkladov na matematiku, keď učebnica ponúka len tri a všetky tri už žiak vyriešil.
V týchto prípadoch AI robí presne to, čo má – odstraňuje prekážku medzi žiakom a pochopením, nie medzi žiakom a hodnotením. Rozdiel je jemný, ale zásadný. Je to podobné, ako keď si niekto necháva pomôcť s výslovnosťou v cudzom jazyku – učí sa hovoriť sám, len s lepším vzorom pred sebou.
Nezakazujem žiakom používať AI. Zakazujem im predstierať, že nepoužili. To je ten rozdiel medzi pomocou a podvodom.
Kde sa to láme
Hranica sa posúva vo chvíli, keď AI nerozmýšľa namiesto žiaka, ale za neho – a výsledok sa vydáva za vlastnú prácu. Esej o Kukučínovi, ktorú si žiak nechal vygenerovať a len prepísal vlastným písmom, nie je pomoc. Je to podvod v najčistejšej podobe, len s modernejším nástrojom než ťahák schovaný v rukáve. Rozdiel medzi generáciami podvádzania je len v tom, že kedysi si žiak musel aspoň prečítať, čo odpisuje.
Horšie je, že AI dokáže podvod zamaskovať lepšie než akýkoľvek spolužiak. Vie napodobniť štýl, prispôsobiť dĺžku vety, dokonca urobiť pár drobných chýb, aby text nevyzeral príliš dokonalo. Detekčné nástroje, ktoré mali tento problém riešiť, majú chybovosť, pri ktorej by ich žiadny súd neuznal ako dôkaz. Označia za podvodníka niekoho, kto len píše nezvyčajne čisto – a prepustia cez sito toho, kto si dal tú námahu vygenerovaný text mierne poupraviť.
Otázka, ktorú si školstvo nekladie nahlas
Skutočný problém nie je technologický, je pedagogický. Ak sa dá esej napísať za desať sekúnd nástrojom, ktorý je zadarmo dostupný každému s telefónom, možno má zmysel prehodnotiť, čo vlastne taká esej má merať. Školy v Fínsku alebo Estónsku už experimentujú s hodnotením procesu namiesto výsledku – žiak musí ukázať poznámky, koncepty, revízie, nie len hotový text. Je to pracnejšie pre učiteľa. Je to však jediný spôsob, ako sa vrátiť k pôvodnému zmyslu domácej úlohy, ktorým nikdy nebolo mať papier popísaný textom, ale mať v hlave niečo, čo tam predtým nebolo.
Kým sa to nestane pravidlom, budeme sa ešte dlho pýtať, či konkrétna esej vznikla v hlave sedemnásťročného človeka alebo v serverovni v Kalifornii. A tá otázka bude čoraz ťažšie zodpovedateľná – nie preto, že by AI bola čoraz múdrejšia, ale preto, že škola stále nevie, na čo sa vlastne pýta.