Horská choroba si nevyberá podľa kondičky. Videl som vytrénovaných maratóncov, ktorí sa v Himalájach museli otočiť pár dní pred cieľom, a fajčiarov po štyridsiatke, ktorým výška vôbec nevadila. Telo vo výške nad približne 2500 metrov nad morom začína bojovať s nedostatkom kyslíka úplne inak, ako by sme čakali podľa fyzičky, a práve táto nepredvídateľnosť robí z aklimatizácie tému, ktorú netreba podceňovať — bez ohľadu na to, či mierite na Kilimandžáro, do Peru alebo len na vysokohorskú chatu v Alpách.
Čo sa deje s telom vo výške
So stúpajúcou nadmorskou výškou klesá parciálny tlak kyslíka vo vzduchu, hoci jeho percentuálne zastúpenie v atmosfére zostáva rovnaké. Telo na to reaguje zrýchleným dýchaním a tepom, postupne aj zvýšenou tvorbou červených krviniek — ale tento proces trvá dni, nie hodiny. Akútna horská choroba (AMS) sa zvykne prejaviť bolesťou hlavy, nevoľnosťou, únavou, poruchami spánku alebo stratou chuti do jedla, typicky niekoľko hodín po výstupe do vyššej nadmorskej výšky. Horolezci a vysokohorskí sprievodcovia na hodnotenie príznakov často používajú takzvané Lake Louise skóre, jednoduchý dotazník, ktorý pomáha odlíšiť bežnú únavu od skutočného varovného signálu.
Vážnejšie formy — výškový edém pľúc (HAPE) a výškový edém mozgu (HACE) — sú už potenciálne život ohrozujúce a vyžadujú okamžitý zostup. Presné rady, ako tieto stavy rozoznať a čo robiť pri prvých príznakoch, nájde čitateľ v odporúčaniach organizácií zameraných na horskú medicínu, napríklad Wilderness Medical Society, alebo priamo u horských záchranných služieb danej krajiny.
Zlaté pravidlo: stúpaj pomaly, spi nižšie
Základná poučka znie jednoducho — nad určitou nadmorskou výškou by mal denný nárast výšky spánku byť obmedzený, a to o niečo výraznejšie, než by si mnohí trekkeri predstavovali. Presné odporúčané hodnoty sa v rôznych zdrojoch mierne líšia, preto je najlepšie vychádzať z programu konkrétneho treku, ktorý pripravujú skúsení miestni agentúri v Nepále, Peru či Tanzánii — tí vedia presne, kde je potrebné zaradiť aklimatizačný deň.
Veľmi účinná je stratégia "vyliezť vyššie, spať nižšie" (climb high, sleep low). Cez deň sa vystúpi na vyššiu nadmorskú výšku, no na spánok sa zostúpi späť. Telo tak dostane podnet na aklimatizáciu bez toho, aby muselo celú noc bojovať s najnižším tlakom kyslíka, aký počas dňa zažilo. Práve preto majú klasické treky k Everest Base Camp alebo okolo Annapurny zabudované takzvané aklimatizačné dni — nie sú to dni voľna, ale aktívny odpočinok s krátkym výstupom a návratom.
Hora nikam neutečie. Ak sa neaklimatizuješ dnes, môžeš skúsiť zajtra — ale mŕtvy vrchol nezdolá nikto.
Praktické veci, na ktoré sa zabúda
Dehydratácia zhoršuje príznaky AMS, preto sa vo výške odporúča piť výrazne viac tekutín než v nížine — smäd totiž vo výške prirodzene klesá, hoci telo tekutiny stráca rýchlejšie. Alkohol a lieky na spanie vo vyšších nadmorských výškach spomaľujú dýchanie počas spánku a môžu príznaky zhoršiť, preto sa im skúsení trekkeri prvé dni radšej vyhýbajú.
Liek acetazolamid (známy pod obchodným názvom Diamox) sa bežne používa na prevenciu aj miernenie príznakov AMS, no ide o liek na predpis a jeho užívanie treba vopred konzultovať s lekárom, ideálne v centre cestovnej medicíny pred odchodom. Rovnako sa oplatí uzavrieť cestovné poistenie s krytím pre vysokohorskú turistiku a prípadnú horskú záchranu vrtuľníkom — v odľahlých oblastiach Himalájí či And môže byť rozdiel medzi štandardným a špecializovaným poistením zásadný.
Vek, pohlavie ani fyzická kondícia spoľahlivo nepredpovedajú, ako telo na výšku zareaguje. Jediné, čo funguje takmer vždy, je čas — dať telu priestor prispôsobiť sa, nepodceniť prvé príznaky a byť pripravený otočiť sa, aj keď vrchol láka len pár hodín chôdze ďalej. Aktuálne odporúčania, zdravotné upozornenia aj informácie o bezpečnostnej situácii v danej krajine sa oplatí overiť pred cestou na stránke Ministerstva zahraničných vecí SR — hory sa menia pomaly, politická situácia pod nimi niekedy oveľa rýchlejšie.