Sedí na posede tretiu hodinu, objektív oprený o parapet, prst na spúšti a v hlave len jednu myšlienku: nech tá jelenica vyjde z remízky skôr, než zhasne svetlo. Nie je to poľovník čakajúci na guľovnicu. Je to fotograf, a rozdiel medzi ním a niekým, kto len "chce dobrú fotku na Instagram", je v tejto chvíli oveľa väčší, než by sa zdalo. Ten prvý vie, že zver mu nič nedlhuje. Ten druhý si často myslí opak.
Fotografovanie raticovej zveri (jeleň, srnec, diviak) alebo malej zveri (zajac, bažant, líška) sa za posledné roky zmenilo z okrajovej vášne na masový jav. Fotoaparát s dobrým teleobjektívom si dnes kúpi každý, kto má chuť a peniaze, a to je v princípe skvelé — čím viac ľudí vidí zver zblízka, tým viac ju možno bude chrániť. Problém nastáva vtedy, keď sa túžba po zábere zmení na honbu za lajkami a zver sa stane rekvizitou, nie živou bytosťou s vlastným priestorom.
Vzdialenosť, ktorá rozhoduje o všetkom
Skúsený fotograf pozná jedno pravidlo, ktoré sa nedá obísť žiadnym objektívom: ak zver zdvihne hlavu a prestane žrať, si už príliš blízko. Nemusí utiecť. Stačí, že prestane robiť to, čo robila predtým — pásť sa, prežúvať, hrať sa mláďatá — a ty si práve narušil jej deň. V období ruje, keď je jeleň nervózny a sústredený na obranu svojho teritória, alebo na jar, keď srny kladú mláďatá v tráve, je táto hranica ešte citlivejšia. Mláďa, ktoré matka nechá skryté a samo sa v strachu postaví a utečie, môže byť pre ňu navždy stratené.
Rozdiel medzi dobrým prírodným fotografom a niekým, kto škodí, nie je v type kamery. Je v ochote sedieť dve hodiny bez pohybu namiesto toho, aby sa priblížil o dvadsať metrov. Teleobjektív 400 až 600 mm nie je luxus pre snobov — je to jediný spôsob, ako fotiť zver bez toho, aby si vôbec vedela, že si tam.
Najlepšia fotka zveri je tá, o ktorej zver nikdy nevedela, že vznikla.
Posed, vietor a trpezlivosť namiesto naháňačky
Poľovníci majú v tomto smere náskok, ktorý sa dá zúročiť aj bez zbrane. Vedia, že sa nechodí proti vetru, lebo zver zacíti pach človeka na stovky metrov skôr, než ho uvidí. Vedia, že postriežka (čakanie na vyvýšenom mieste alebo v úkryte) je nekonečne účinnejšia než posliedka (tichá chôdza revírom), keď ide o citlivé druhy alebo obdobie. A vedia, že ticho neznamená len nehovoriť — znamená aj nešuchotať bundou, nezacvakávať objímkou objektívu, nešliapať na konáre. Fotograf, ktorý toto ignoruje a ide rovno k stádu, aby "mal to zblízka", nerobí prírodnú fotografiu. Robí vyrušovanie s fotoaparátom v ruke. A výsledok je vždy rovnaký: zver uteká, stráca energiu, ktorú potrebuje na prežitie zimy, a v extrémnych prípadoch opúšťa aj revír, kde sa cítila bezpečne roky.
Etika, ktorá sa nedá naučiť z manuálu
Existuje jedno jednoduché pravidlo, ktoré platí rovnako pre poľovníka na postriežke ako pre fotografa s teleobjektívom: zver má prednosť pred záberom. Znie to ako fráza, kým to nezažiješ na vlastnej koži — keď máš pred sebou jelenia v plnej paroží kráse, slnko práve tak, ako má byť, a on sa zrazu zdvihne a stuhne, lebo niečo vycítil. V tej chvíli má fotograf presne dve možnosti. Buď zostane nehybný a nechá situáciu doznieť, alebo cvakne poslednýkrát a odíde s pocitom, že práve pripravil zviera o pokoj kvôli fotke, ktorú si o týždeň nikto ani nevšimne.
Dobrá prírodná fotografia sa nedá vynútiť. Dá sa len vytrpieť — hodinami čakania, premrznutými prstami, komármi, ktoré si užívajú viac než fotograf, a niekedy aj prázdnou kartou, keď sa zver jednoducho nezjaví. Presne to isté vie každý poľovník po stovkách hodín na posede, kde výsledkom nemusí byť výrad (odovzdaná ulovená zver), ale len ticho a rešpekt k tomu, že les nefunguje na objednávku.