Zistenie, že vlastné dieťa je v škole šikanované, patrí medzi najťažšie momenty rodičovstva — vyvoláva zmes hnevu, bezmocnosti a intenzívnej ochranárskej potreby okamžite zasiahnuť. Práve táto intenzita emócií však niekedy vedie k reakciám, ktoré dieťaťu skôr škodia, než pomáhajú, ak nie sú premyslené.
Prvý krok je počúvať, nie okamžite riešiť
Dieťa, ktoré sa rozhodne o šikane rodičovi povedať, potrebuje najprv pocit, že bolo vypočuté a jeho pocity sú validné — okamžité prevzatie kontroly nad situáciou rodičom bez toho, aby dieťa cítilo, že má vo veci vlastný hlas, môže paradoxne zvýšiť pocit bezmocnosti, ktorý už aj tak zažíva.
Spolupráca so školou ako nevyhnutný krok
Dokumentovanie konkrétnych incidentov a formálne oznámenie školskej vedeniu, s jasnou žiadosťou o konkrétny plán riešenia, je efektívnejšie než neformálny rozhovor s jedným učiteľom — školy majú v súčasnosti povinnosť mať zavedené protokoly na riešenie šikany, ktoré rodičia môžu a mali by aktívne vyžadovať.
Dieťa, ktoré zažíva šikanu, nepotrebuje len ochranu pred agresorom. Potrebuje aj potvrdenie, že to, čo sa mu deje, nie je jeho vina.
Dlhodobá podpora presahujúca jeden rozhovor
Pravidelné, nenásilné vyzvedanie, ako sa dieťaťu darí, aj po tom, čo sa situácia zdanlivo vyriešila, a prípadná odborná psychologická podpora pomáhajú spracovať dlhodobejší dopad šikany na sebavedomie dieťaťa, ktorý nezmizne len vyriešením akútneho incidentu.