Zápis hudby dnes umožňuje zahrať skladbu spred stáročí bez toho, aby ju kedy niekto počul. Predtým hudba prežívala výhradne v pamäti a s každou generáciou sa menila.
Značky nad textom
Rané zápisy v kláštoroch používali značky nad slovami, ktoré naznačovali, či melódia stúpa alebo klesá. Neurčovali však presnú výšku, takže slúžili len ako pripomienka pre toho, kto pieseň už poznal. Naučiť sa repertoár trvalo aj desať rokov.
Linky ako súradnice
Rozhodujúci krok urobil v 11. storočí Guido z Arezza, ktorý zaviedol linky s pevným významom. Výška noty sa tak dala určiť jednoznačne a spevák zvládol novú melódiu bez toho, aby ju počul. Rovnaký mních stojí aj za pomenovaním tónov podľa začiatočných slabík hymnu.
Zápis nezachránil hudbu pred zabudnutím. Umožnil skladateľom písať pre ľudí, ktorých nikdy nestretnú.
Rytmus prišiel neskôr
Presné zaznamenanie dĺžky tónov sa vyvíjalo ďalšie stáročia, pretože chorál mal rytmus voľný a odvíjal sa od textu. Až s viachlasnou hudbou vznikla potreba, aby viacero spevákov postupovalo presne spolu. Notový zápis tak rástol spolu so zložitosťou hudby, ktorú mal zachytiť.
Čo zápis nezachytí
Ani najpodrobnejšia partitúra neurčuje všetko — výraz, tempo a farbu tónu dopĺňa interpret. Preto znie tá istá skladba v podaní dvoch hudobníkov odlišne. Zápis je návod, nie nahrávka, a práve v tom rozdiele leží podstata interpretácie.