Aplikácia sa ma spýtala, či som skôr „zemitý jeseň“ alebo „jasná zima“, a ja som stála v kúpeľni o siedmej ráno s pocitom, že práve zlyhávam pri teste, na ktorý som sa nepripravila. Odpovedala som naslepo. O tri sekundy mi vygenerovala paletu farieb, ktoré vraj mám nosiť do konca života. Tak nejako sa začal môj mesiac s AI stylistkou, ktorá sídli v telefóne a nemá o mne vedieť nič – a paradoxne vie viac, než by som čakala.
Princíp je jednoduchý, skoro dojemne naivný. Odfotíte si oblečenie, appka ho roztriedi do kategórií, priradí farby, strihy, sezónnosť. Potom, keď si ráno nemáte čo obliecť – čo je stav, ktorý nastáva aj s plnou skriňou, možno práve preto s plnou skriňou – appka vám navrhne kombinácie. Sľubuje, že berie do úvahy počasie, príležitosť, a časom aj to, čo ste si obliekli minule a nechceli opakovať príliš skoro. Znie to ako asistentka, ktorú si nemôžete dovoliť v skutočnom živote. Otázka je, či táto digitálna verzia má vkus, alebo len tabuľky.
Keď algoritmus nevie, že sako je z roku 2011
Prvý týždeň bol vzrušujúci ako každá nová hračka. Appka ma obliekla do kombinácií, na ktoré by som sama nesiahla – biele nohavice s pruhovaným sakom, ktoré som kúpila v momente pochybnej sebadôvery a odvtedy viselo v skrini ako výčitka. Fungovalo to. Cudzí ľudia v kaviarni sa na mňa dívali inak, kolegyňa sa spýtala, kde som to kúpila, hoci to malo štyri roky. V tomto appka exceluje – nemá sentiment, nevie, že niečo nosíte „len doma“, a preto vám to nečakane obuje von.
Problém nastal, keď mi na dôležité pracovné stretnutie navrhla kombináciu, ktorá bola technicky bezchybná – farby ladili, strihy sedeli – ale pôsobila ako kostým z reklamy na poisťovňu. Algoritmus nevie, že niektoré veci sú síce „správne“, ale nie sú mnou. Nevie, že to sako mám z obdobia, keď som sa snažila vyzerať staršie, než som bola, a teraz mi pripomína niekoho, kým som už nechcem byť. Dáta o farbách a strihoch nehovoria nič o histórii kusu oblečenia, a práve tá história často rozhoduje, či sa v niečom cítite dobre, alebo len dobre vyzeráte.
„Móda sa dá naprogramovať, štýl nie – ten vzniká tam, kde algoritmus končí a rozhodne sa človek.“
Outfit ako rozhodnutie, nie ako výstup
Po troch týždňoch som si všimla vzorec vlastného správania, zaujímavejší než čokoľvek, čo mi appka navrhla. V dňoch, keď som mala energiu a chuť experimentovať, som jej návrhy ignorovala a obliekla si niečo vlastné, často odvážnejšie. V dňoch, keď som bola unavená alebo nervózna, som sa nechala viesť – a bolo to fajn, presne preto, že to nevyžadovalo žiadne rozhodovanie. Appka sa tak stala menej stylistkou a viac barličkou pre momenty, keď na uvažovanie o oblečení jednoducho nemám kapacitu. To nie je zlyhanie technológie. To je asi presne to, na čo má slúžiť.
Čo appka nedokáže nahradiť, je ten okamih pred zrkadlom, keď si niečo obleziete a viete, že dnes to sedí, hoci by to na papieri nemuselo fungovať. Ten pocit sa nedá kvantifikovať, aspoň zatiaľ nie, a práve preto ostáva posledným územím, kam algoritmus nedovidí. Možno preto appku stále používam – nie preto, že by mi diktovala, kto som, ale preto, že mi ukazuje možnosti, na ktoré by som sama nesiahla, a nechá na mne, či poviem áno alebo nie.
Sako z roku 2011 medzitým visí späť v skrini, tentoraz nie ako výčitka, ale ako dôkaz, že aj strojové učenie sa občas mýli smerom nahor.