Ammán a Petra: Jordánsko ako najprístupnejší Blízky východ

V strede Ammánu stojí antický rímsky amfiteáter, doslova zapustený medzi obytnými domami a kaviarňami, a nikoho to nevzrušuje. Miestni okolo neho behajú na autobus, turisti si robia fotky, predavač kávy si vedľa rozbaľuje stánok. Táto ležérnosť k vlastnej histórii je možno najlepšia vizitka Jordánska — krajiny, ktorá má na malej rozlohe toľko starovekých vrstiev, koľko by inde stačilo na desať národných parkov, a napriek tomu sa tvári, že je to úplne normálne susedstvo na Blízkom východe.

Pre Slovákov je Jordánsko paradoxne jedným z najschodnejších vstupov do arabského sveta. Priamy let z Viedne alebo z Prahy skrátenou trasou trvá len pár hodín, krajina je politicky stabilná v porovnaní so susedmi, angličtina funguje v Ammáne aj v turistických centrách bez problémov a infraštruktúra pre návštevníkov je vybudovaná desaťročia dopredu. To neznamená, že sa oplatí vypnúť zdravý rozum — aktuálnu bezpečnostnú situáciu v regióne, najmä v blízkosti hraníc so Sýriou, Irakom či Izraelom, si treba pred cestou overiť na webe Ministerstva zahraničných vecí SR. Situácia sa v tejto časti sveta vie meniť rýchlejšie, než sa stihne aktualizovať sprievodca.

Ammán, mesto na siedmich kopcoch

Jordánske hlavné mesto sa rozprestiera na kopcoch, ktorým miestni hovoria džabal, a orientácia v ňom je spočiatku mätúca — ulice sa vlnia, adresy sú skôr orientačné než presné. Oplatí sa začať vo štvrti okolo citadely Jabal al-Qal'a, odkiaľ je výhľad na celé staré mesto a kde stoja zvyšky Herkulovho chrámu a byzantskej baziliky. O kúsok nižšie leží spomínaný rímsky amfiteáter a okolité trhové uličky, kde sa dá stráviť pokojne celé dopoludnie len prechádzaním sa a pozorovaním, ako sa antika mieša so súčasným životom mesta.

Modernejšia tvár Ammánu sa ukazuje vo štvrtiach ako Jabal Amman alebo Rainbow Street, kde sa sústreďujú kaviarne, galérie a knižnice v starých kamenných vilách. Cenová úroveň jedla a služieb je v Jordánsku vo všeobecnosti nižšia než v západnej Európe, hoci dovážaný tovar a zahraničné reťazce môžu byť prekvapivo drahé — presné ceny sa oplatí overiť priamo na mieste, keďže sa v poslednom čase menia rýchlejšie ako predtým.

Jordánsko nie je krajina jednej pamiatky. Je to krajina, kde archeologické vrstvy ležia jedna na druhej ako v knihe, ktorú nikto poriadne nezavrel.
— z poznámok jordánskych archeológov k lokalite Jerash

Petra, ktorá sa nedá odfotiť naraz

Skalné mesto vytesané do ružového pieskovca je dôvod, prečo väčšina ľudí do Jordánska vôbec priletí, a napriek všetkým fotkám, ktoré človek videl vopred, prvý prechod úzkou roklinou Sík stále funguje. Rokliny sa postupne zužujú, svetlo mizne, a keď sa na konci zrazu otvorí pohľad na fasádu Al-Khazneh, teda Pokladnicu, je jedno, koľkokrát ste ten záber videli v cestovateľských reportážach. V realite pôsobí inak — väčšia, tichšia, a farby skaly sa menia podľa toho, ako slnko postupuje počas dňa.

Petra pritom nie je len jedna budova. Komplex sa tiahne na ploche, ktorú sa dá poriadne obísť za dva dni, s hrobkami, chrámami a klasickým vrcholom v podobe Kláštora, Ad-Dajru, kam vedie strmé schodisko a odkiaľ je výhľad, za ktorý stojí zadýchaný výstup. Na návštevu Petry sa oplatí vyhradiť minimálne dva dni, ideálne mimo letných horúčav, teda na jar alebo na jeseň, keď je teplota znesiteľná aj na dlhšie prechádzky medzi skalami. Presné otváracie hodiny a vstupné je najspoľahlivejšie overiť na oficiálnom webe jordánskeho turizmu, keďže sa menia podľa sezóny.

Čo pridať k Ammánu a Petre

Ak už cesta vedie do tejto časti sveta, oplatí sa naplánovať aspoň týždeň, aby sa dalo pridať aj Mŕtve more, kde sa dá plávať bez plávania, alebo púšť Wadi Rum s jej mesačnou krajinou červeného piesku, kde mnohé beduínske tábory ponúkajú nocľah pod holým nebom. Presuny medzi mestami zvládajú turistické autobusy aj prenajaté autá, cesty sú vo všeobecnosti v dobrom stave, no jazda v tme mimo hlavných ťahov sa neodporúča. Jordánsko sa dá obísť aj za desať dní pohodlným tempom, no kto si dá pozor a nebude sa naháňať z pamiatky na pamiatku, odchádza s pocitom, že videl niečo, čo sa v regióne stretáva len zriedka — starovek, ktorý sa netvári ako múzeum, ale ako súčasť bežného dňa.