Predstavte si scénu: vojnový veterán sa v tichej izbe rozpráva sám so sebou o strate identity, o tom, že všetci ľudia okolo neho znejú rovnako. Nie je to depresívna dráma s Casey Affleckom, je to figúrka vyrobená z 3D tlačenej plastiky, ktorá sa hýbe v stop-motion animácii. A presne v tejto chvíli si väčšina divákov uvedomí, že animovaný film dávno prestal byť synonymom pre rozprávku na nedeľné dopoludnie.
Keď kresba unesie vojnu a revolúciu
Marjane Satrapi si so spolurežisérom Vincentom Paronnaudom v roku 2007 nevzali servítku, keď preniesli jej autobiografický komiks Persepolis na plátno. Čiernobiela animácia sleduje dospievanie dievčatka v Iráne počas islamskej revolúcie a nasledujúcej vojny s Irakom, a robí to s odzbrojujúcou jednoduchosťou. Žiadne fotorealistické detaily, žiadne oscarové gesto smerom k "vážnosti" témy cez realistickú kresbu. Práve naopak — plochá, štylizovaná kresba dovoľuje divákovi dýchať v momentoch, ktoré by v hranom filme boli neúnosné, a zároveň neuberá na sile, keď treba udrieť. Je to film o strachu, exile a dospievaní, ktorý funguje presne preto, že si animáciu nevyberá ako berličku, ale ako jazyk.
Podobnou cestou, hoci úplne inými výrazovými prostriedkami, išiel izraelský režisér Ari Folman s filmom Waltz with Bashir z roku 2008. Dokumentárna animácia o vojne v Libanone a masakri v Sabre a Šatile kombinuje rozprávanie skutočných veteránov s kresleným obrazom, ktorý pôsobí ako sen alebo skôr nočná mora. Folman tu využíva animáciu presne tam, kde fotografia zlyháva — pri rekonštrukcii spomienok, ktoré sú deravé, skreslené, niekedy vedome vytesnené. Výsledok je nepohodlný, ale presný nástroj na skúmanie traumy.
Charlie Kaufman a bábky, ktoré cítia viac ako ľudia
Ak niekto potreboval dôkaz, že stop-motion môže byť rovnako intímny ako komorná dráma, prišiel v roku 2015 s Anomalisou. Charlie Kaufman a Duke Johnson postavili príbeh osamelého motivačného rečníka Michaela Stone okolo jedného večera v hoteli, kde stretne ženu, ktorá znie inak než všetci ostatní ľudia v jeho živote — všetci ostatní totiž hovoria rovnakým hlasom, pretože svet okolo neho splynul do jednej sivej masy. Bábky s viditeľnými švami na tvári, s mechanickými pohybmi, paradoxne pôsobia ľudskejšie než väčšina hraných postáv posledných rokov. Práve tá krehkosť materiálu — vidíte, že je to bábka, viete, že to nie je "skutočné" — robí z filmu niečo, čo sa hraným filmom nedá napodobniť.
Anomalisa je film o tom, ako ťažko je vidieť v inom človeku niečo iné než ozvenu vlastnej samoty.
Rotoskopická paranoja Richarda Linklatera
Richard Linklater si v roku 2006 vzal na paškál román Philipa K. Dicka A Scanner Darkly a natočil ho ako hraný film, ktorý potom prekreslil technikou rotoskopu — teda kreslením priamo na naskenovaný hraný záber. Svet drogovej paranoje a rozpadu identity tak získal vizuálnu nestabilitu, farby sa vlnia, kontúry postáv sa rozpíjajú presne v momentoch, keď sa rozpína aj mysle hlavnej postavy. Je to jeden z mála prípadov, kde technika priamo kopíruje tému filmu, nie je len ozdobou.
Spoločným menovateľom všetkých týchto filmov je jedna vec: animácia im dovoľuje ísť tam, kam by kamera buď nemohla, alebo by to bolo príliš explicitné, príliš tvrdé, príliš doslovné. Kresba a bábka majú odstup, ktorý paradoxne vytvára väčšiu blízkosť. Takže nabudúce, keď budete hľadať, čo si pustiť večer po náročnom dni, skúste odložiť predstavu, že animovaný film je pre deti. Niektoré z tých najdospelejších filmov posledných dvadsiatich rokov totiž nemajú jediného živého herca na obraze.