Starý fotoalbum z roku 1978 vie človeka poriadne znervózniť. Rad mŕtvych bažantov naukladaných do symetrických radov pred poľovníckym domom, chlapi v zelených bundách s výrazom, akoby práve vyhrali vojnu, a niekde v pozadí traktor s vlečkou plnou kohútov. Vtedy sa na jednu spoločnú poľovačku v nížinnom revíri vedeli uloviť aj tri stovky kusov. Dnes by taký výrad — teda slávnostné uloženie ulovenej zveri na záver poľovačky — vzbudil skôr rozpaky než obdiv. Nie preto, že by sme zmäkli. Ale preto, že bažant sa medzitým stal vzácnosťou, o ktorú sa treba starať, nie ju len vyberať z poľa ako úrodu.
Keď bažant bol menou
Veľké bažantie zhony boli za socializmu aj krátko po ňom svojím spôsobom devízovou politikou. Zahraniční hostia, hlavne z Nemecka a Rakúska, platili za deň streľby slušné peniaze, a poľovnícke združenia mali motiváciu chovať bažanta vo veľkom — v klietkových chovoch, s umelým liahnutím, s vypúšťaním tisícok jedincov tesne pred sezónou. Revír sa vtedy nemeral kvalitou biotopu, ale počtom kusov, ktoré sa dali za deň postrieľať. Honci v rade, psy vytláčajúce zver z remízok, a na konci dňa hromada peria, ktorá vyzerala skôr ako výsledok priemyselnej výroby než poľovníckeho remesla.
Bažant sa vtedy chápal ako obnoviteľný zdroj bez limitu. Nikto sa príliš netrápil otázkou, či krajina okolo — polia bez medzí, bez remízok, postriekané agrochémiou — vôbec dokáže uživiť voľne žijúcu populáciu. Nemusela. Vypustilo sa nové kŕdeľ, sezóna sa odstrieľala, a na budúci rok znova.
Príroda si vystavila účet
Zlom prišiel niekedy s intenzifikáciou poľnohospodárstva a mizne ním aj posledný pud sebazáchovy krajiny. Remízky, medze, úhory — všetko, čo bažantovi dávalo kryt pred jastrabom a líškou — zmizlo pod pluhom scelených lánov. Umelo vypustený bažant, ktorý nepoznal terén ani predátorov, dopadal v otvorenej krajine katastrofálne. Prežitie do jesene bolo v niektorých revíroch žalostné, a tak sa dnešná realita väčšiny nížinných revírov na Slovensku podobá skôr na opatrné hospodárenie než na starú veľkozhonovú mašinériu.
Bažant, ktorého nevieš ochrániť pred líškou, ti nevydrží v revíri ani pred puškou.
Dnešné poľovačky na bažanta majú preto iný rytmus. Menšie skupiny strelcov, kratšia posliedka — teda tichý pochod revírom s pripravenou zbraňou — namiesto veľkých honov s desiatkami honcov. Dôraz sa presunul na kvalitu psa, na jeho schopnosť vystavovať zver a priniesť ranenú divinu, než na počet výstrelov za hodinu. Vlastník dobrého stavača alebo retrievra dnes vie viac o etike lovu než celá generácia strelcov spred štyridsiatich rokov, ktorí strieľali všetko, čo vyletelo.
Čo z toho ostalo — a čo by malo
Nostalgia po veľkých zhonoch je pochopiteľná, ale zavádzajúca. Chýba ľuďom skôr spoločenský rozmer — stretnutie priateľov, oheň, historky pri poľovníckej hostine po výrade — než samotný počet kusov v rukách. A práve to sa dá zachovať aj bez tisícich vypustených bažantov. Dnešné poľovnícke združenia, ktoré to myslia vážne, investujú do prikrmovania cez zimu, do budovania remízok a pásov pre drobnú zver, do spolupráce s poľnohospodármi na ponechávaní úhorov. Bažant sa tak stáva indikátorom zdravia krajiny, nie položkou v tabuľke odstrelu.
Keď dnes niekto v revíri vystrelí na kohúta, ktorý vzlietol z ozajstnej, prirodzene zarastenej medze, je v tom viac remesla než v celej debne nábojov vystrieľaných pred polstoročím na umelo vypustené kŕdle. Menej kusov na výrade, viac rešpektu k tomu, čo tá krajina vôbec ešte dokáže uniesť. A možno práve to je jediný trofej, na ktorej by sme si dnes mali skutočne zakladať.