Na septembrovom výrade leží päťdesiat bažantov v rade, chvost pri chvoste, hlava pri hlave, presne ako sa patrí. Niekto z hostí sa opýta, koľko z nich vyrástlo v revíri a koľko prišlo z voliéry pod plachtou dodávky. Nastane trápne ticho. Nie preto, že by to bolo tajomstvo, ale preto, že odpoveď väčšinu prítomných poľovníkov znepokojuje viac, než by chceli priznať.
Bažant, ktorý nikdy nevidel jastraba
Umelý odchov bažanta obyčajného sa u nás pestuje desaťročia a technicky je to remeslo dotiahnuté k dokonalosti. Vajcia z liahne, kurčatá pod infražiaričom, neskôr voliéra s krmivom na kľúč – všetko podľa harmonogramu, ktorý by závidel aj hydinárska farma. Problém nastáva vo chvíli, keď sa brána voliéry otvorí a vtákovi má odteraz stačiť pud sebazáchovy, ktorý si nikdy netrénoval. Bažant vypustený tesne pred sezónou nepozná svoj revír, nevie, kde sa schovať pred líškou, a s dravcom sa stretáva prvýkrát v živote – vo chvíli, keď je už neskoro.
Skúsení chovatelia preto rozlišujú medzi vypúšťaním na jar, keď má vták mesiace na to, aby sa naučil žiť v teréne, a vysadzovaním tesne pred otvorením sezóny malej zveri, ktoré sa v poľovníckych kruhoch necháva radšej nepomenovať priamo. Rozdiel medzi týmito dvoma prístupmi je rozdielom medzi bažantnicou ako chovným zariadením a bažantnicou ako zásobárňou terčov.
Bažant, ktorý nepozná strach z jastraba, nie je zver. Je to hydina s peknejším perím.
Čo tečie z čísel
Výrady posledných rokov ukazujú zaujímavý paradox: počty ulovených bažantov v revíroch s intenzívnym umelým chovom klesajú rýchlejšie než v revíroch, kde sa chovateľ sústredí na biotop – remízky, medze, nekosené pásy pri poli. Znie to protismerne, kým si neuvedomíte, že peniaze investované do voliér chýbajú tam, kde by mali ísť v prvom rade: do krytu, potravy a pokoja pre prirodzenú populáciu. Bažant totiž nepotrebuje predovšetkým človeka, ktorý ho nakŕmi z vedra. Potrebuje kúsok krajiny, kde sa dá schovať pred kunou a kde nájde semená aj v januári, keď pole zoráva pluh až po medzu.
Prikrmovanie zveri v zime má svoje miesto a nikto rozumný ho nespochybňuje – hladná zver v tuhej zime je vec, na ktorú sa nedá pozerať s pokojom v duši. Otázka znie inak: má chov v revíri nahrádzať biotop, alebo ho len dopĺňať? Odpoveď, ktorú si väčšina poľovníckych spolkov zatiaľ nepriznala nahlas, je, že mnohé bažantnice fungujú presne opačne, než by mali.
Etika bez pátosu
Netreba z toho robiť veľké mravné divadlo. Lov vypusteného bažanta nie je podvod ani zločin, je to len iný druh remesla než lov zveri, ktorá vyrástla v revíri od vajca po dospelosť bez ľudskej pomocnej ruky. Rozdiel je v tom, či poľovník sám sebe klame, čo drží na muške. Postriežka nad poľom, kde vták prelieta na hranici streľby po vlastnej vôli, má inú váhu než vysadenie desiatok kusov ráno pred honom. Oboje sa dá robiť poctivo, oboje sa dá aj zvrhnúť na frašku.
Mladí adepti poľovníctva sa dnes čoraz častejšie pýtajú práve na toto – nie na kalibre a nie na taktiku posliedky, ale na to, či majú byť súčasťou systému, ktorý zver skôr produkuje, než chráni. Je to dobrá otázka. A fakt, že si ju kladú, je možno lepšia správa pre budúcnosť bažantníc než akékoľvek číslo z výradu.