O siedmej ráno stojí pred vstupom do Tatranského národného parku rad áut, aký by ste čakali skôr pred obchodným centrom na Black Friday. Ľudia v turistickej obuvi za tritisíc korún postávajú pri kufroch, nervózne kontrolujú počasie v mobile a čakajú, kým sa uvoľní miesto na parkovisku. Pred desiatimi rokmi by ste tu v tento čas stretli tak dôchodcu s palicami a possiblty jedného zaťatého bežca. Dnes je to zápcha. Národné parky, ktoré desaťročia žili v tieni morských pláží a mestských výletov, zrazu zažívajú niečo, čo sa dá bez preháňania nazvať boomom.
Slovenská správa národných parkov hlási medziročný nárast návštevnosti v desiatkach percent, podobné čísla hlásia aj v Česku, Rakúsku či Slovinsku. Nie je to lokálny výkyv počasia ani jednorazová módna vlna — je to trend, ktorý sa ťahá už niekoľko sezón a stále naberá na sile. Zaujímavé je, že rastie práve v čase, keď máme k dispozícii viac zážitkov než kedykoľvek predtým: lacné letenky, exotické destinácie na dosah karty, zážitkové balíčky s heliskiingom aj degustáciou vína priamo vo vinici. A napriek tomu si čoraz viac ľudí vyberá to najmenej fotogenické, čo cestovný ruch ponúka — obyčajný les.
Únava z optimalizovaného zážitku
Vysvetlenie, ktoré sa ponúka najčastejšie, znie takmer ironicky: ľudia sú unavení z toho, že im niekto neustále optimalizuje voľný čas. Instagramové útesy, dokonale nasvietené reštaurácie, itineráre naplánované po hodinách tak, aby sa ,,nič nepremeškalo“ — to všetko si vyžaduje výkon aj tam, kde má byť oddych. Les takýto tlak nevyvíja. Nedá sa v ňom urobiť dokonalá fotka na prvý pokus, pretože svetlo sa mení každých pár minút, a nikto tam nečaká, že budete mať na sebe niečo iné než blatom obalené nohavice.
Marek, štyridsiatnik z Bratislavy, ktorý donedávna trávil dovolenky výhradne v päťhviezdičkových rezortoch, mi to formuloval jednoducho: v lese nikto od neho nič nechce. Nemusí si vyberať z jedálneho lístka, nemusí sa rozhodovať, či ísť na wellness alebo na výlet, nemusí okolo seba udržiavať žiadnu verziu seba. Ide, dýcha, občas sa potkne o koreň. To je celý program.
Les ako lacná terapia
Fenomén má aj tvrdšie, merateľné jadro. Štúdie z posledných rokov — napríklad práce fínskych výskumníkov z Natural Resources Institute — opakovane ukazujú, že už dvadsaťminútová prechádzka v lese znižuje hladinu kortizolu výraznejšie než rovnaký čas strávený v mestskom parku. Nejde teda len o pocit, že ,,v prírode je nám lepšie“ — je to merateľná fyziologická reakcia, ktorá sa dá replikovať u väčšiny populácie. V čase, keď je psychoterapia drahá a čakacie lehoty na objednanie mesiace dlhé, sa les stáva niečím, čo si môže dovoliť takmer každý.
„Príroda nefunguje ako zábava. Funguje ako reset. A práve preto sa k nej ľudia vracajú vtedy, keď majú toho najviac.“
K tomu sa pridáva ešte jeden, menej vznešený dôvod: peniaze. Vstup do národného parku stojí zlomok toho, čo týždeň pri mori, a keď si k tomu pripočítate rastúce ceny leteniek a hotelov, prechádzka po značenom chodníku zrazu vyzerá ako celkom rozumná ekonomická voľba. Priznať si to nahlas je menej sexi než hovoriť o duševnom zdraví, ale funguje to rovnako presvedčivo.
Cena za obľubu
Paradox je, že úspech národných parkov ich zároveň ohrozuje. Preplnené parkoviská, vydeptané okraje chodníkov, odpadky tam, kde predtým nebývali — správcovia parkov teraz riešia problém, o akom sa im pred desiatimi rokmi ani nesnívalo: ako ochrániť prírodu pred záujmom o ňu samotnú. Niektoré parky už zavádzajú rezervačné systémy vstupu, iné obmedzujú počet áut denne. Zvláštna situácia pre miesto, ktorého jediným cieľom bolo vždy zostať nedotknuté.
Možno je to najpresnejší obraz doby: vracať sa do lesa preto, aby sme unikli tlaku neustálej optimalizácie, a pritom ten istý les postupne meniť na ďalšiu vec, ktorú treba optimalizovať. Chodník zostáva ten istý ako pred dvadsiatimi rokmi. Mení sa iba to, koľko ľudí naň teraz vstupuje s rovnakou nádejou — že tam vonku, medzi stromami, na chvíľu prestanú byť niekým, kto sa musí rozhodovať.