Sobota ráno, sedem hodín, teplomer ukazuje mínus štyri a pri hrádzi stojí päť áut, z ktorých sa parí. Nikto nikoho nenútil prísť. Whatsappová správa znela stroho: "Zajtra kŕmidlá, kto môže." Prišli štyria dôchodcovia, dvaja adepti, ktorí ešte nemajú ani lístok, a predseda, ktorý si celý týždeň sťažoval na chrbát. Toto je brigáda v revíri — a je to jediná časť poľovníctva, o ktorej sa nepíšu romány.
Verejnosť si poľovníctvo predstavuje ako posed, mušku a výstrel. Realita je iná: je to hlavne fúrik plný kukurice, motorová píla, ktorá nechce naskočiť, a debata o tom, či sa krmivo do zásobníka sype zhora alebo sa musí prehŕňať lopatou, lebo zamrzlo. Prikrmovanie — teda pravidelné dopĺňanie krmiva zveri najmä v období núdze — nie je gesto dobrej vôle. Je to povinnosť daná zákonom aj svedomím. A niekto tie vrecia musí nosiť.
Hodiny, ktoré sa nikde nezapočítavajú
Poľovný lístok dá človeku právo loviť. Neučí ho stavať posed tak, aby vydržal búrku, ani opravovať kŕmidlo, do ktorého sa počas roka nasťahovali kuny. To sa človek naučí jedine tak, že príde v sobotu a niekto skúsenejší mu ukáže, ako sa drží klinec, aby sa neohol pri prvej rane. Brigáda je škola, na ktorú sa nedá zapísať — dá sa na ňu len prísť.
Zaujímavé je, že práve tu padajú najúprimnejšie rozhovory. Na postriežke — teda pri čakaní na zver z ukrytého stanovišťa — je ticho povinnosťou. Pri kŕmidle sa naopak rozpráva o všetkom: o cene diesla, o tom, kto minulý týždeň dohľadával srnca tri hodiny po stope farby, teda krvi zveri, a o tom, či nový člen vôbec vie, že sekera nie je hračka. Komunita revíru sa nebuduje na spoločenskej sieti. Buduje sa pri píle.
"Kto nechce nosiť vrecia, nemá čo strieľať zver, ktorú tie vrecia prežili do jari."
Posed, ktorý postavil niekto iný
Keď si adept po prvom výrade — teda po prvom odovzdaní ulovenej zveri na chladenie a evidenciu — sadne na svoj prvý posed sám, málokedy si uvedomí, že ten posed pred tromi rokmi staval niekto, kto už dnes možno ani nepoľuje. Že fošne niesol na chrbte cez pole, lebo autom sa tam nedalo. Že skrutky doťahoval v daždi, aby konštrukcia vydržala váhu dospelého muža aj počas búrky. Poľovníctvo sa často prezentuje ako individuálny zážitok jedného človeka a jednej rany. V skutočnosti je to reťaz ľudí, ktorí si nikdy nesadnú na ten istý posed v ten istý deň, a predsa jeden bez druhého nemôžu fungovať.
Práve preto je najväčším hriechom v revíri nie zlá muška, ale absencia na brigáde bez ospravedlnenia. Dá sa odpustiť netrafený jeleň. Ťažšie sa odpúšťa človek, ktorý si po celý rok berie z revíru diviny, ale na jeseň, keď treba opraviť kŕmne zariadenie pred zimou, má vždy práve vtedy dôležitú rodinnú udalosť.
Prečo to niekto robí zadarmo
Odpoveď nie je romantická a nie je ani zložitá. Robí sa to preto, lebo zver v revíri neprežije zimu na základe toho, koľko má niekto lajkov na fotke z posedu. Prežije vďaka tomu, že v januári niekto stál po kolená v snehu a lopatou prehŕňal zamrznuté zrno. Poľovníctvo bez brigády by bola len séria výstrelov bez zodpovednosti, ktorá k nim patrí.
Keď sa tí istí ľudia o pár mesiacov stretnú na spoločnej poslednej leči, teda záverečnom spoločnom love s hodnotením sezóny, nikto nespomína hodiny strávené pri kŕmidlách. A práve preto to má zmysel — lebo tá práca nebola nikdy o tom, aby ju niekto videl. Bola o tom, aby ju niekto jednoducho urobil.