Sú filmy, po ktorých si len tak sadnete na gauč a premýšľate o živote. A sú filmy, po ktorých otvoríte v telefóne aplikáciu na letenky ešte skôr, než dobehnú titulky. Cestovateľské filmy majú jednu nebezpečnú vlastnosť — nedajú vám vybrať. Buď vás nakopnú tak silno, že si na druhý deň balíte batoh, alebo vás aspoň na dve hodiny presunú niekam, kde práve teraz nie ste, a to je vlastne to isté, len bez toho rizika zmeškaného spoja.
Cesta ako terapia
Into the Wild Seana Penna je film, ktorý by mal mať pri vstupe varovanie — nie kvôli násiliu, ale kvôli tomu, čo urobí s vašou motiváciou hodiť všetko za hlavu. Príbeh mladého Christophera McCandlessa, ktorý sa vydá naprieč Amerikou až na Aljašku, nie je oslavou úteku, aj keď to tak na prvý pohľad vyzerá. Emile Hirsch v hlavnej role hraje s takou naivnou vervou, že mu tú cestu úprimne veríte, a kamera Erica Gautiera fotí americký západ ako pohľadnicu, ktorú by ste chceli poslať sami sebe. Je to film o slobode, ktorá má svoju cenu, a presne táto dvojznačnosť z neho robí niečo viac než len road movie s krásnymi zábermi.
Podobne funguje aj Motorkárske denníky — príbeh mladého Che Guevaru a jeho kamaráta, ktorí prechádzajú Južnou Amerikou na rozpadávajúcom sa motocykli. Film nie je o revolúcii, ktorá prišla neskôr, ale o momente, keď sa z turistu stáva pozorovateľ a z pozorovateľa niekto, kto už svet nevidí rovnako. Gael García Bernal v tom má jednu z najlepších rolí svojej kariéry, plnú tichých, nenápadných premien.
Cesta vás nezmení. Ale ukáže vám, kto ste boli celý čas.
Keď je cieľom samota, nie destinácia
Lost in Translation Sofie Coppoly je iný druh cestovateľského filmu — taký, po ktorom nebežíte kupovať letenku do Tokia, ale skôr si sadnete a mlčíte. Bill Murray a Scarlett Johansson hrajú dvoch cudzincov v cudzom meste, ktorí sa navzájom nájdu presne v tej chvíli, keď to najmenej čakajú. Tokio tu nie je kulisa, je to plnohodnotná postava — neónové svetlá, karaoke bary, hotelové izby, v ktorých sa nedá spať pre jet lag. Film funguje aj bez jedinej veľkej udalosti, pretože Coppola vie, že najsilnejšie cestovateľské zážitky sa dejú v hlave, nie na mape.
Eat Pray Love má síce povesť filmu pre tých, čo chcú po rozvode „nájsť samých seba“, a áno, je v tom kus pravdy aj kus gýča. Ale treba mu uznať jedno — taliansku, indickú aj balijskú časť natočili tak, že po sledovaní scén s cestovinami v Ríme má hlad aj ten, kto práve dojedol. Julia Roberts robí to, čo vie najlepšie, teda nosí príbeh na vlastných pleciach, a film sa síce miestami tvári múdrejšie než v skutočnosti je, ale ako pozvánka na taliansku dovolenku funguje bezchybne.
Európa ako romantická mapa
Before Sunrise Richarda Linklatera dokázal to, čo sa málokomu podarí — spraviť z jednej noci vo Viedni celý svet. Ethan Hawke a Julie Delpy sa spoznajú vo vlaku, vystúpia v cudzom meste a rozprávajú sa, chodia, pijú víno, a to je celý dej. Žiadna honička, žiadny zvrat, len rozhovor, ktorý je napísaný tak prirodzene, že máte pocit, že ste pri ňom sami. Viedeň tu funguje ako kulisa pre niečo univerzálne — pocit, že cudzie mesto vám dovolí byť na chvíľu niekým iným.
Spoločným menovateľom týchto filmov nie je exotika ani honba za dokonalým záberom na západ slnka. Je to pocit, že niekde inde je človek slobodnejší, otvorenejší, možno aj lepší. Či je to pravda, to vám žiadny film nepovie. Ale letenku vám kúpiť pomôže rád.