Stojím na brehu Váhu, vedľa mňa mladý chalan fotí kapra z troch uhlov, ryba medzitým leží na tráve a lapá po dychu ako ja po treťom kole na krčmovom kvíze. Chyť a pusť, hovorí. Robí to správne, hovorí. A v podstate má aj pravdu — len ju vykonáva zle. Presne v tomto rozpore žije celá tá krásna myšlienka: chyť, poteš sa, pusť späť. Znie to ako čistá etika. V praxi je to veda, ktorá má svoje pravidlá, a keď ich obídeme, ryba zaplatí účet za našu dobrú vôľu.
Čo sa deje pod hladinou, keď ryba zápasí
Každý záber je pre rybu stresová udalosť porovnateľná so šprintom na plné pľúca. Do krvi sa vyplaví kyselina mliečna, hladina kortizolu vyskočí, žiabre pracujú na doraz. Kapor alebo zubáč to prežije bez väčších následkov, ak boj netrvá zbytočne dlho a vylodenie je rýchle. Problém nastáva, keď rybu zbytočne "dohráme" na tenkom vlasci desať minút namiesto dvoch, alebo keď ju po vytiahnutí necháme ležať na slnku, kým hľadáme foťák v aute. Vtedy sa fyziologický stres kumuluje a šance na úspešný návrat do vody klesajú, aj keď ryba na prvý pohľad odpláva veselo preč.
Teplota vody hrá väčšiu rolu, než si väčšina z nás pripúšťa. V lete, keď Dunaj alebo priehrada majú cez dvadsaťpäť stupňov, je kyslíka vo vode menej a ryba sa spamätáva pomalšie. Skúsení kaprári preto v horúčavach skracujú boj, minimalizujú čas mimo vody a rybu pred vypustením poriadne "prebudia" v podloženom vaku alebo pri brehu, kým sama nezačne aktívne plávať preč. Nie je to prehnaná opatrnosť, je to rozdiel medzi rybou, ktorá o týždeň znova berie, a rybou, ktorá tíško zomrie pod hladinou tri metre od miesta, kde sme ju "pustili".
Podložka nie je dekorácia
Videl som rybárov, ktorí majú podložku len preto, že to tak má vyzerať na fotke pre kamarátov. Položia na ňu rybu, urobia zábery a potom ju zdvihnú za žiabre ako igelitku z Lidla. To celé divadlo je zbytočné, ak chýba pochopenie, prečo tam podložka vlastne je — chráni šupinu, sliz a vnútornosti pred nárazom na kamenistý breh či betónovú hranu nádrže. Rovnako dôležitá je dezinfekcia háčikom spôsobenej rany, hlavne pri rybách s citlivejšou pokožkou, akou je napríklad lieň. Fungovať by to malo automaticky, bez okázalého moralizovania pri vode — proste súčasť výbavy vedľa podberáka a kliešťov, nie povinná jazda pre Instagram.
Ryba nevie, že jej robíme láskavosť. Vie len, že ju niekto vytiahol z vody a ona sa snaží prežiť.
Kedy má chyť a pusť skutočne zmysel
Na kaprových vodách SRZ, kde je kapor v podstate hospodárskou rybou revíru a väčšina úlovkov sa aj tak vracia, dáva chyť a pusť logický zmysel — chráni populáciu veľkých kusov, ktoré rástli desaťročie. Na lipňových a pstruhových vodách je situácia komplikovanejšia, pretože tieto ryby sú citlivejšie na manipuláciu a nižšie teploty vody im síce pomáhajú, no háčik v čeľusti dokáže spôsobiť škody, ktoré na kaprovi ani nevidno. Tu presne vstupujú do hry lovné miery, doby ochrany a limity, ktoré sa líšia revír od revíru — a keďže sa menia vyhláškou aj miestnym rybárskym poriadkom, jediný spoľahlivý zdroj je aktuálne znenie u vášho zväzu, nie čo si niekto pamätá spred troch sezón.
Sú aj situácie, keď chyť a pusť nedáva zmysel vôbec — invázne druhy ako slnečnica pestrá alebo karas striebristý na niektorých revíroch, kde miestny poriadok priamo odporúča ich neponechávať vo vode. Tam je puritánske dodržiavanie "catch and release" v skutočnosti kontraproduktívne, aj keď to niekomu môže znieť kruto.
Etika bez kázania
Nie som typ, čo bude pri vode niekomu prednášať o morálke rybolovu — každý si to musí odžiť sám, najlepšie na vlastnej chybe, keď pozerá na rybu, ktorá needa odplávala. Ale dá sa zhrnúť jednoducho: skráť boj, minimalizuj čas na suchu, používaj podložku, dezinfikuj, a keď je ryba v neresovom období alebo pod mierou, vráť ju s rešpektom, nie s pocitom povinnosti. Chyť a pusť nie je náboženstvo. Je to nástroj, ktorý funguje len vtedy, keď rozumieme, čomu vlastne slúži — a nie je to naše svedomie, je to ryba, ktorá si tú druhú šancu zaslúži spravenú poriadne.