Niekto v marketingovom oddelení jednej veľkej cestovky si každý rok sadne k tabuľke, pozrie sa na Google Trends, na inštagramové hashtagy celebrít a na to, kam práve odletela Kate Middleton na dovolenku. Z toho potom vznikne zoznam „destinácií roka“, ktorý si o pár mesiacov prevezmú všetky ostatné médiá bez toho, aby sa niekto pýtal, prečo vlastne. Tento rok sa na zozname objavili tri mená, ktoré na prvý pohľad nemajú spoločné takmer nič — anglický vidiek, japonský ostrov a talianska metropola pobrežia. Spája ich jedno: sľubujú únik od niečoho, čoho sme sa najedli až po krk.
Cotswolds: vidiek ako terapia
Cotswolds je oblasť, kde sa medovo sfarbené kamenné domčeky tlačia jeden na druhý popri riečkach tak úzkych, že by ich prekročila aj staršia labuť. Turisti sem chodili odjakživa, ale doteraz to bola skôr zastávka na ceste z Londýna do Bathu — dedina Bibury na fotke, čaj so scone, späť do auta. Rok 2026 má byť iný. Cestovky hovoria o "slow staying", teda o týždňoch strávených v jednej dedine, nie o jednodňových nájazdoch na desať z nich.
Pravda je prozaickejšia. Po rokoch, keď si každý fotil Santorini a Bali, začína byť cool práve nudná anglická krajina bez filtra, kde sa dá robiť presne nič — čítať knihu v záhrade hostinca, sledovať ovce, jesť pastu z bravčového mäsa, ktorú by žiadny influencer nenazval "instagramable". Cotswolds neponúka dokonalosť. Ponúka pauzu.
Okinawa: ostrov, ktorý si pamätá, ako sa žije dlho
Okinawa má v cestovateľskom svete zvláštnu povesť — je to miesto, kde ľudia žijú neprimerane dlho a nikto poriadne nevie prečo. Vedci to skúmajú desaťročia, publikum ich odpovede berie s rovnakou dôverou ako horoskop, ale fascinácia pretrváva. Teraz sa k tomu pridala aj skutočnosť, že Japonsko je lacnejšie, ako bolo kedykoľvek za posledných dvadsať rokov, vďaka slabému jenu. Turisti teda nemieria len do Tokia a Kjóta, ale čoraz viac aj na juh, na subtropický ostrov s bielym pieskom, kde sa varí inak ako v zvyšku krajiny a kde sa dôchodcovia stále venujú karate.
"Okinawčania nehľadajú zmysel života v jednom veľkom rozhodnutí. Hľadajú ho v tom, že ráno vstanú a majú pre koho variť raňajky."
Je v tom čosi upřímné aj o nás samotných — unavení produktivitou a optimalizáciou hľadáme miesto, ktoré akoby dokazovalo, že dlhý a dobrý život sa dá žiť aj bez aplikácie na sledovanie krokov.
Sardínia: ostrov, ktorý sa nebál byť pomalý
Sardínia bola vždy trochu v tieni Sicílie — menej mafiánskych legiend, menej filmových lokácií, viac ticha. Presne to sa teraz obracia v jej prospech. Zatiaľ čo Costa Smeralda ostáva rezerváciou pre jachty a hodinky za cenu bytu, vnútrozemie ostrova ponúka niečo, čo by sa dalo nazvať proti-luxusom: dediny, kde miestni dožívajú do sto rokov, pretože chodia po horách za ovcami a jedia jedlo, ktoré nikdy nevidelo priemyselnú výrobnú linku.
Cestovky preto tento rok netlačia pláže, ale vnútrozemie — Barbagiu, Ogliastru, malé agriturismá, kde večeru varí babka majiteľa a nie kuchár so michelinskou hviezdou v hlave. Je to trochu paradox: ostrov preslávený morom sa predáva cez hory. Ale funguje to, lebo presne to ľudia teraz chcú — pocit, že objavili niečo skutočné, nie sfilmovanú verziu Talianska.
Tri destinácie, tri odlišné sľuby. Cotswolds sľubuje nudu ako luxus, Okinawa dlhovekosť ako filozofiu, Sardínia autenticitu ako protiváhu instagramovému Taliansku. Spoločný menovateľ je jednoduchší, než by si cestovky priznali — všetky tri predávajú ilúziu, že niekde ešte existuje život, ktorý nebeží na notifikácie. Otázka je, či to tam skutočne nájdeme, alebo si tam len na týždeň zahráme, že áno, a potom sa vrátime domov k tomu istému telefónu.