Peter mal štyridsaťtri rokov, funkčnú manželku, dve deti a firmu, ktorá konečne po rokoch začínala vynášať. Na terapiu prišiel preto, lebo mu žena povedala, že buď pôjde on, alebo pôjde ona s deťmi preč. Nie kvôli smútku. Kvôli tomu, že posledný rok bol neznesiteľný — podráždený, chladný, s tromi pivami každý večer a viac hodinami v posilňovni než doma. Diagnóza, ktorú dostal po troch sedeniach, ho prekvapila. Depresia. Ten istý Peter, ktorý si bol istý, že depresívny človek plače a nevstane z postele.
Presne toto je problém. Diagnostické kritériá, s ktorými dodnes pracuje väčšina učebníc aj skríningových dotazníkov, vznikli na základe pozorovania hlavne žien. Smutná nálada, plač, pocit beznádeje, sociálne stiahnutie sa. Sú to reálne príznaky, len nie jediné a u mužov často nie tie hlavné. Muž s depresiou nemusí vyzerať smutne. Môže vyzerať nahnevane.
Hnev, ktorý nie je hnev
Psychiatri tomu hovoria externalizované príznaky — teda príznaky, ktoré sa neobracajú dovnútra, ale von, na okolie. Podráždenosť. Výbuchy pri maličkostiach. Netolerancia k vlastným deťom, ktorá tam predtým nebola. Zvýšená konzumácia alkoholu, ktorá sa dá ospravedlniť pracovným stresom. Riskantné správanie — rýchla jazda, impulzívne rozhodnutia, náhla posadnutosť výkonom v posilňovni alebo v práci, akoby telo hľadalo niečo, čím prehluší to, čo cíti hlava.
Muž v takomto stave si depresiu nepriradí. Prečo by aj? Necíti sa smutný, cíti sa nasratý. A nasratosť sa dá vysvetliť desiatimi vonkajšími dôvodmi — šéf, doprava, deti, ktoré nepočúvajú. Nikdy nie vlastnou psychikou.
Muži neprichádzajú s depresiou. Prichádzajú s manželkou, ktorá hovorí, že už to s nimi nevydrží, alebo s telesnými príznakmi, ktoré im internista nevie vysvetliť.
Práve preto muži vyhľadajú pomoc v priemere neskôr než ženy, a keď ju vyhľadajú, často najprv u praktického lekára s bolesťou chrbta, nespavosťou alebo tráviacimi problémami, ktoré sa nedajú vysvetliť ničím fyzickým. Telo hlási poruchu skôr, než ju pripustí hlava.
Prečo diagnostika zlyháva
Bežne používané dotazníky sa pýtajú na smútok, plač, pocit viny, stratu záujmu. Nepýtajú sa na podráždenosť, agresiu, kompulzívny tréning alebo zvýšenú konzumáciu alkoholu ako spôsob zvládania. Výsledok je, že muž vyplní skríning, skóre vyjde nízke, a lekár aj pacient si oddýchnu — hoci problém tam reálne je, len sa neprejavuje spôsobom, na ktorý sa pýtal formulár.
Existujú už novšie škály, napríklad Gotland Male Depression Scale, ktoré berú do úvahy práve tieto mužské varianty. Do bežnej praxe slovenských ambulancií sa však dostávajú pomaly, ak vôbec. Väčšina praktických lekárov stále pracuje s klasickým skríningom, ktorý mužskú depresiu jednoducho nevidí.
Cena mlčania
Dôsledky nie sú abstraktné. Muži tvoria na Slovensku aj vo väčšine Európy drvivú väčšinu dokonaných samovrážd, hoci depresiu majú diagnostikovanú menej často než ženy. Nie je to preto, že by trpeli menej. Je to preto, že ich utrpenie vyzerá inak, než sa od neho očakáva, a systém — vrátane blízkych okolo nich — ho nerozpozná, kým nie je príliš neskoro.
Peter napokon terapiu absolvoval. Trvalo mu pol roka, kým prestal hovoriť o strese v práci a začal hovoriť o tom, čo skutočne cítil — únava zo života, ktorý navonok fungoval, ale vnútri z neho nemal nič. Jeho manželka si prvýkrát po roku vydýchla nie preto, že sa zmenil, ale preto, že konečne vedela, s čím bojuje. Dovtedy si myslela, že problém je ona.
Depresia sa nepýta, či sa hodí do formulára. Len čaká, kým ju niekto konečne pomenuje správnym menom.