Sused zdieľal na Facebooku screenshot titulku, podľa ktorého vláda plánuje zdaniť dážďovú vodu. Pod príspevkom sto komentárov, polovica rozhorčená, druhá polovica presvedčená, že je to satira. Nikto sa nenamáhal kliknúť na odkaz, pretože odkaz tam nebol. Bol tam len obrázok textu, vytrhnutý z kontextu, bez zdroja, bez dátumu. A presne takto dnes vyzerá väčšina dezinformácií — nie ako prepracovaná konšpirácia, ale ako lenivý zlepenec, ktorý sa spolieha na to, že si ho neoveríte.
Overovanie zdrojov znie ako práca pre novinára s diplomom z žurnalistiky a s troma monitormi na stole. V skutočnosti to zvládne ktokoľvek za čas, ktorý strávi čakaním na kávu. Problém nie je nedostatok nástrojov. Problém je, že si ich nikto nezvykol používať, pretože overovanie pôsobí ako niečo, čo spomaľuje zábavu zo zdieľania.
Prvá otázka znie: kto to povedal
Skôr než sa pustíte do obsahu, pozrite sa, odkiaľ vôbec pochádza. Nie na meno webu v hlavičke — na doménu v adresnom riadku. Existuje nespočet stránok, ktoré dizajnom aj logom pripomínajú seriózne médiá, no adresa má na konci čudné prípony alebo preklep v názve. Otvorte si sekciu „o nás“. Ak tam nie je meno redakcie, kontakt ani sídlo, je to červená vlajka veľkosti štátnej zástavy.
Druhý krok: skúste ten istý titulok alebo tvrdenie napísať do vyhľadávača. Ak je správa pravdivá a relevantná, nájde sa aj v iných médiách — ideálne v takých, ktoré poznáte a dôverujete im. Ak ju hlási jediný web, ktorý ste v živote nevideli, a nikto iný o tom nepíše, dôvod väčšinou nie je senzačný objav. Dôvod je, že si to niekto vymyslel.
Dezinformácia nepotrebuje presvedčiť všetkých. Stačí jej, ak presvedčí dosť ľudí na to, aby ju zdieľali skôr, než si ju niekto overí.
Obrázky klamú rovnako ako slová
Fotografia záplav, ktorá koluje po internete každý rok pri inej povodni, je klasika. Reverzné vyhľadávanie obrázkov — stačí pravým tlačidlom myši a „hľadať obrázok“ — vám za pár sekúnd ukáže, odkedy fotka existuje a kde sa naozaj použila prvýkrát. Ak je fotka z roku 2018 a údajne zachytáva včerajšiu udalosť, viete všetko, čo potrebujete vedieť.
Pri videách je to komplikovanejšie, pretože nástroje na detekciu deepfakov ešte stále dobiehajú technológiu, ktorá tie videá vytvára. Pomôže všímať si detaily: neprirodzené blikanie, tiene, ktoré nesedia so smerom svetla, alebo hlas, ktorý znie mierne kovovo. Nie je to neomylné, ale je to lepšie než nič.
Emócia je návnada, nie dôkaz
Ak vás správa poriadne nahnevá alebo poriadne poteší presne v tom smere, v akom ste už aj predtým zmýšľali, buďte podozrievavejší, nie menej. Dezinformácie sú dizajnované tak, aby obchádzali rozum a mierili priamo na emócie — hnev, strach, pýchu na vlastný názor. Ak text pôsobí, akoby vám niekto lichotil za to, že ste to „vždy vedeli“, pravdepodobne vás niekto práve manipuluje.
Overenie faktov cez nezávislé platformy ako Demagog.sk alebo AFP Fact Check zaberie menej času než napísanie komentára pod príspevok. A keď sa ukáže, že správa je falošná, nestačí len prestať ju zdieľať – férovejšie je napísať to aj tam, kde ste ju predtým rozposlali. Nikto nemá rád priznať chybu na verejnosti, ale internet má pamäť ako slon a ešte horšie manery.
Sused nakoniec ten príspevok o dani z dažďovej vody vymazal, keď mu niekto v komentároch poslal odkaz na oficiálny web ministerstva, kde sa o žiadnej takej dani ani slovo nepíše. Trvalo to presne toľko, koľko trvá dopiť kávu. Škoda len, že dôveryhodnosť sa dá stratiť rýchlejšie, než sa dá kávou vypiť.