Keď zomrel môj kolega, jeho Spotify playlist s názvom "na pohreb radšej toto" ešte mesiace navrhoval priateľom nové songy podľa jeho vkusu. Algoritmus nevedel, že človek, ktorého hudobný vkus tak dôkladne analyzoval, už nikdy nič nevypočuje. A v tom je celý problém digitálnej smrti — systémy sú stavané na to, aby žili večne, zatiaľ čo my nie.
Predstava, že po smrti sa "všetko nejako vyrieši", je jedna z najdrahších ilúzií súčasnosti. V papierovom svete existoval notár, dedičské konanie, kľúč od bytu, ktorý niekto prevzal. V digitálnom svete existuje heslo, ktoré si nikto nezapísal, dvojfaktorové overenie na telefóne, ktorý je uzamknutý, a účet, ktorý firma z Kalifornie odmieta vydať bez súdneho príkazu — aj keď je pozostalý manžel či manželka.
Kto vlastne dedí heslo
Právne je to prekvapivo neusporiadaný priestor. Slovenské dedičské právo pracuje s majetkom, nie s dátami. Fotky v cloude, e-mailová schránka, profil na sociálnej sieti — to všetko sú v skutočnosti licencie na používanie služby, nie majetok v klasickom zmysle. Zomrelý mal so spoločnosťou Meta alebo Google zmluvu, a tá zmluva jeho smrťou nezaniká automaticky v prospech dediča. Zaniká podľa podmienok, ktoré si daná firma sama nastavila.
Google má takzvaného správcu neaktívneho účtu — funkciu, kde si za života nastavíte, čo sa má stať s dátami po určitom čase nečinnosti a komu sa majú poslať. Facebook ponúka voľbu medzi vymazaním profilu a jeho premenou na takzvaný memorializovaný účet, kam môžu priatelia písať spomienky, no nik sa už neprihlási ako majiteľ. Apple má digitálneho dediča pre iCloud. Problém je, že túto funkciu nastaví možno jeden človek z tisíc — a spravidla nie preto, že by nechcel, ale preto, že o nej jednoducho nevie.
Ľudia riešia dedičstvo bytu a auta, ale nikto sa nepýta, čo bude s dvadsaťtisíc fotkami detí uloženými výhradne v cloude.
Banky, kryptomeny a mŕtve schránky
Kým sociálne siete riešia najmä city a spomienky, pri finančných účtoch ide o reálne peniaze. Internet banking sa dá po predložení úmrtného listu odblokovať pomerne štandardne, banka vie identifikovať dediča cez notára. Horšie je to pri kryptomenách. Bitcoin uložený v peňaženke, ku ktorej má prístup len jeden človek so súkromným kľúčom v hlave alebo na papieriku v šuflíku, môže byť po jeho smrti navždy stratený — a to doslova, nie v prenesenom zmysle. Odhaduje sa, že milióny bitcoinov po celom svete ležia práve v takýchto uzamknutých, nedostupných peňaženkách. Nie ukradnuté, len nedosiahnuteľné.
Podobne frustrujúce je to s predplatnými službami. Streamovacie platformy, cloudové úložiská, domény webových stránok — všetko beží ďalej, kým platí karta. A karta často platí ešte dlho po tom, čo majiteľ zomrel, pretože nikto nevie, že daná služba vôbec existuje, kým nepríde faktúra alebo kým sa peniaze na účte minú.
Čo sa dá spraviť už teraz
Riešenie nie je zložité, len nepríjemné — vyžaduje si predstaviť vlastnú smrť, čo je aktivita, ktorú väčšina ľudí odkladá s rovnakou chuťou ako návštevu zubára. Napriek tomu stačí málo: zoznam účtov a hesiel uložený u dôveryhodnej osoby alebo v šifrovanom správcovi hesiel, ktorý ponúka funkciu núdzového prístupu. Nastavenie digitálneho dediča tam, kde to firma umožňuje. A jasný pokyn v závete alebo aspoň v poznámke pre rodinu — čo vymazať, čo archivovať, čo nechať tak.
Zaujímavé je, že mladšia generácia, ktorá vyrástla s internetom, je v tomto paradoxne rovnako nepripravená ako tá staršia. Digitálna gramotnosť neznamená automaticky digitálnu zodpovednosť. Vedieť nastaviť filter na Instagrame nie je to isté ako vedieť, čo sa s tým Instagramom stane, keď tu už nebudete.
Ten kolegov playlist napokon niekto vypol — jeho sestra si spomenula na heslo napísané v poznámkovom bloku telefónu. Nie každému sa pripomienka narodenín od mŕtveho priateľa dá takto ľahko zastaviť. A práve to je dôvod, prečo sa oplatí vyriešiť si vlastnú digitálnu smrteľnosť skôr, než sa o to bude musieť postarať niekto iný, s heslom, ktoré nepozná.