Kukurica v auguste prestáva byť poľnohospodárskou plodinou a stáva sa krajinou samou o sebe. Steblá vyššie ako muž, uličky ako chodby bez svetla, a niekde v tej zelenej stene niečo funí, chrumká a láme steblá s takou istotou, akoby mu tá kukurica patrila. Vlastne mu čiastočne patrí — diviačia zver si to pole osvojila skôr, než ho farmár stihol pozberať, a poľovník, ktorý si myslí, že tu má navrch, sa väčšinou mýli.
Škody na kukurici patria k najhorším, aké raticová zver dokáže napáchať. Diviak nezožerie len to, čo potrebuje — pováľa, rozdupe, uleží si v chládku medzi stonkami a za jednu noc dokáže znehodnotiť plochu, na ktorú by sa slušný hektárový výnos rád spoliehal. Poľovné združenia preto v auguste nasadzujú všetko, čo majú: posiedky pri okrajoch polí, niekedy aj celonočné hliadky, dohody s farmármi o náhradách škôd. Lov v kukurici nie je romantika s mesiacom nad hlavou. Je to práca, ktorá začína dávno pred zotmením a väčšinou končí bez výstrelu.
Mesačné noci menia pravidlá
Skúsený poľovník si augustový lov plánuje podľa kalendára splnu rovnako pozorne, ako farmár podľa predpovede počasia. Za jasnej mesačnej noci vidno na okraj poľa akoby cez slabý reflektor — obrysy sa dajú rozoznať, pohyb sa dá odhadnúť, a hlavne, diviačia zver sa správa inak. Pri splne vychádza z krytu neskôr a opatrnejšie, pretože aj ona vie, že je na otvorenom priestore viditeľná. Pri novolúne sa naopak diviaky nebijú s tmou vôbec — vyjdú skoro, sebavedomo, a poľovník bez pomôcok na nočné videnie väčšinou len počuje, čo sa deje o pár metrov ďalej, bez šance to overiť zrakom.
Postriežka pri kukurici sa preto plánuje na tie noci, keď mesiac stojí dostatočne vysoko a svieti na okraj poľa, nie do chrbta poľovníka. Zdanlivá maličkosť, ktorá rozhoduje o tom, či diviak prejde cez svetlú líniu na dostrel, alebo si to prefrčí bokom, kde ho už nikto nezastaví. Skúsenejší poľovníci si preto revír obchádzajú vopred, za denného svetla, a hľadajú miesta, kde stopy a rozrytá zem prezrádzajú pravidelné prechody. Náhoda tu má malé miesto — systematickosť oveľa väčšie.
Kto v auguste čaká na diviaka bez toho, aby poznal fázu mesiaca, môže rovno čakať doma pri televízii — výsledok bude podobný.
Trpezlivosť ako výbava
Väčšina adeptov si predstavuje lov diviačej zveri ako akciu — výstrel, dohľadávka, farba na tráve, adrenalín. Realita augustovej postriežky je iná: hodiny nehybného sedenia, komáre, ktoré si nevšímajú žiadny repelent, a ticho, ktoré sa láme len vetrom v kukuričných listoch. Telo stŕpne, myseľ blúdi, a presne v tej chvíli, keď si poľovník povie, že dnes to nemá zmysel, sa v poraste ozve prvé zapraskanie. Diviačia zver neprichádza na povel a nerešpektuje netrpezlivosť — prichádza vtedy, keď je pripravená, a úlohou človeka je byť pripravený skôr.
Práve tu sa lámu nováčikovia. Zbraň síce mieria presne, ale nervy nezvládajú čakanie, a zbytočný pohyb alebo netrpezlivé svietenie čelovkou dokáže zmariť týždne prípravy za pár sekúnd. Diviak má sluch aj čuch, na ktoré sa poľovník môže spoľahnúť len v jeho neprospech — vietor musí fúkať od zveri k strelcovi, nikdy naopak, a aj najmenší závan ľudského pachu dokáže celé stádo odohnať bez varovania.
Keď sa to podarí
Výstrel na diviačiu zver v kukurici je vždy otázkou zodpovednosti, nie iba muškovej istoty. Hustý porast neprepúšťa jasný výhľad, a preto sa strieľa len na zver, ktorú poľovník spoľahlivo identifikuje a má istú ranu. Po výstrele nasleduje dohľadávka, pri ktorej sa bez skúseného farbiara — psa vycvičeného na sledovanie farby, teda krvi zveri — človek často pohybuje poslepiačky. V hustej kukurici sa aj poranená zver dokáže stratiť na pár metroch, a práve tu sa ukazuje, prečo dobrý farbiar patrí k revíru rovnako neodmysliteľne ako puška.
Keď sa výrad — teda súhrn ulovenej zveri po skončení akcie — napokon zapíše, málokedy ide o veľké čísla. Jeden, dva kusy za noc plnú komárov a čakania sú v auguste bežným úspechom. Ale práve táto skromnosť dáva loveniu diviačej zveri v kukurici jeho pravú váhu: nie je to o množstve, je to o tom, že človek dokázal počkať dlhšie než jeho vlastná netrpezlivosť.