Stojím na medzi a pozerám sa na kukuricu, ktorá pred týždňom siahala poľnohospodárovi po plece a dnes vyzerá, akoby cez ňu prešiel tank. Nie je to tank. Je to skupina desiatich diviakov, ktorá sa tu živila celú noc, a keď sa nasýtila, ešte si v tom poľahla ako v posteli. Škoda na hektári — vyše dvadsaťtisíc eur, hovoril mi včera miestny agronóm, a nebola to sťažnosť, bola to rezignácia. August je mesiac, kedy sa toto opakuje po celom Slovensku, pole za poľom, noc za nocou.
Vysvetlenie nie je žiadna záhada, len biológia, ktorá sa nepýta na katastrálne hranice. Kukurica v auguste dozrieva do takzvanej mliečnej zrelosti — zrno je mäkké, sladké, plné škrobu, ktorý sa ešte nestihol premeniť na tvrdú hmotu. Pre diviačiu zver je to presne ten moment, kedy energetická hodnota potravy prevyšuje takmer čokoľvek iné, čo v revíri v danom čase nájde. Bukvica ešte nepadá, žalude sú zelené, lúky vysušené letom. Kukurica je jediný poriadny stôl v okolí a diviaky to vedia lepšie ako väčšina agronómov.
Prečo je august horší než júl aj september
V júli je kukurica ešte v mliečnej fáze len čiastočne, zrno je vodnaté a menej lákavé. V septembri už väčšina porastov dozrieva do voskovej a neskôr tvrdej zrelosti, kedy klasy strácajú tú sladkú príťažlivosť a diviak sa musí viac narobiť, aby sa najedol. August je presne to okno, kedy sa spája maximálna chuťová atraktivita s maximálnou dostupnosťou — porast je hustý, vysoký, poskytuje aj úkryt, aj potravu naraz. Diviačia zver sa v ňom dokáže skrývať cez deň a živiť sa v noci bez toho, aby ju čokoľvek vyrušilo. Vytvára si tam prakticky domov na dva mesiace.
Väčší problém je, že škody v auguste sa najhoršie kompenzujú. Kukurica poškodená v tomto období sa už nestihne zregenerovať, na rozdiel od skorších fáz rastu, kedy rastlina dokáže časť poškodenia kompenzovať ďalším rastom. Čo diviak zoštve alebo zošliape v auguste, to farmár v septembri už len sčíta do škodovej správy.
Čo môže revír reálne urobiť
Poľovnícke združenia nie sú voči tomu bezmocné, aj keď to tak z pohľadu poškodeného poľnohospodára niekedy vyzerá. Kľúčová je intenzívna posliedka — teda pochôdzka po revíri s cieľom sledovať pohyb zveri a včas zasiahnuť — práve v okrajových častiach kukuričných porastov, ideálne v podvečer a skoro ráno, kedy sa diviaky presúvajú medzi úkrytom a poľom. Elektrické ohradníky okolo najohrozenejších polí fungujú, ale iba ak sú udržiavané a pod napätím, čo si vyžaduje spoluprácu poľovníka aj farmára, nie len jednostrannú inštaláciu a zabudnutie.
Rovnako dôležité je odlákavacie prikrmovanie — teda vytváranie atraktívnych kŕmnych plôch mimo poľnohospodárskych kultúr, ktoré majú zver stiahnuť inam skôr, než sa dostane ku kukurici. Nie je to zaručený recept, diviak je inteligentná zver a naučí sa rozoznať, kde je jedlo lepšie, aj keď je ďalej. Ale v kombinácii s dôsledným lovom počas letných mesiacov, keď je diviačia zver menej plachá a viac sa pohybuje aj cez deň, sa dá tlak na polia aspoň zmierniť.
Kto si myslí, že diviak čaká na povolenie od poľovníka, nikdy nesedel na kukuričnom poli v auguste o štvrtej ráno.
Náhrada škody je potom už len papierová záležitosť, ktorá nikoho nepoteší — ani poľovníka, ktorý ju platí, ani farmára, ktorý dostane peniaze namiesto úrody, s ktorou počítal. Skutočné riešenie nie je v kompenzácii, ale v prevencii, a tá sa odohráva práve teraz, v horúcich augustových nociach, keď má poľovník na výber medzi teplou posteľou a postriežkou pri poli. Tí, čo si vyberú to druhé, vedia presne prečo.