Niekde v šuflíku, medzi zmluvou o mobile a záručným listom na práčku, leží aj papier, ktorý rozhoduje o tom, ako budete žiť v sedemdesiatke. Volá sa zmluva o starobnom dôchodkovom sporení a väčšina ľudí si ju podpísala pred rokmi, v čase, keď ju zaujímalo skôr to, či stihne obed, než to, čo je akciový a čo dlhopisový fond. Druhý pilier je tak trochu ako rastlina, ktorú niekto zalial pri kúpe a potom na ňu zabudol. Niektorým sa darí aj bez starostlivosti. Iné potichu chradnú v kúte.
Fond, ktorý si vybrali pred desiatimi rokmi, dnes nemusí byť ten, ktorý potrebujú. Nie preto, že by bol zlý, ale preto, že sa zmenil ich vek, príjem, rodinná situácia aj to, koľko rokov im ešte zostáva do dôchodku. Výber fondu v druhom pilieri nie je jednorazové rozhodnutie, po ktorom sa dá zmluvu zavrieť do šuplíka na ďalších tridsať rokov. Je to niečo, k čomu by sa mal človek vracať, aspoň raz za pár rokov, s rovnakou disciplínou, akou kontroluje stav pneumatík pred zimou.
Akciový, alebo dlhopisový? Odpoveď znie: závisí
Dôchodkové správcovské spoločnosti ponúkajú spravidla niekoľko typov fondov, od dlhopisových cez zmiešané až po akciové, respektíve indexové. Akciové fondy sú volatilnejšie, ich hodnota kolíše, občas dramaticky, ale v dlhom horizonte historicky prinášajú vyššie zhodnotenie. Dlhopisové fondy sú pokojnejšie, menej vzrušujúce, a práve preto vhodné pre niekoho, kto má do dôchodku pár rokov a nechce, aby mu prípadný pád akciových trhov zobral desatinu úspor tesne pred odchodom z práce.
Základné pravidlo znie jednoducho: čím ďalej je človek od dôchodku, tým väčší podiel akciovej zložky si môže dovoliť. Tridsaťročný sporiteľ má pred sebou tri desaťročia, počas ktorých sa trhy niekoľkokrát prepadnú a zase zotavia. Prepad v roku 2020 alebo 2022 je pre neho len epizóda v grafe, nie katastrofa. Päťdesiatosemročný sporiteľ takýto luxus nemá. Jemu sa oplatí presúvať majetok postupne do konzervatívnejších fondov, aby ho posledný rok pred dôchodkom nezastihol na vrchole rizika.
Najdrahšia chyba v druhom pilieri nie je zlý výber fondu, ale žiadny výber – teda nechať si automaticky priradený predvolený fond a nikdy sa k tomu nevrátiť.
Zákon navyše od istého veku nariaďuje povinné presuny do dlhopisových fondov, takzvané predvýberové obdobie, ktoré má sporiteľa chrániť pred tým, aby prišiel o úspory tesne pred odchodom na dôchodok. Dá sa z toho vystúpiť, ak si sporiteľ výslovne zvolí inak, ale mnohí ani nevedia, že táto možnosť existuje, natož aby ju využili vedome a s rozmyslom.
Kedy má zmena stratégie zmysel
Zmena fondu alebo pomeru medzi fondmi dáva zmysel v troch situáciách. Prvá je vek, respektíve blížiaci sa dôchodok, kedy je rozumné postupne znižovať riziko. Druhá je zmena životnej situácie, napríklad keď človek zdedí byt alebo dostane iný väčší majetok a druhý pilier už nie je jeho jediná istota na starobu, takže si môže dovoliť byť agresívnejší. Tretia situácia je čisto racionálna revízia výkonnosti a poplatkov, keď sporiteľ zistí, že jeho fond dlhodobo zaostáva za porovnateľnými fondmi konkurencie, alebo že platí zbytočne vysoké poplatky za správu.
Čo naopak nie je dôvod na zmenu, je jeden zlý polrok na burze. Predať akciový fond po prepade a presunúť sa do dlhopisového je presne ten typ rozhodnutia, ktorý mení papierovú stratu na skutočnú. Trh spadne, sporiteľ v panike prestúpi, a keď sa trh o rok zotaví, on už sedí v konzervatívnom fonde a zisk mu prebehne popred nos. Toto nie je stratégia, toto je emócia prezlečená za rozhodnutie.
Papier zo šuplíka si zaslúži pozornosť
Realita je taká, že prehodnotiť nastavenie druhého piliera trvá menej času než vybrať dovolenku. Stačí prihlásenie do klientskeho účtu príslušnej DSS, pohľad na aktuálne rozloženie medzi fondmi a porovnanie s odporúčaním, ktoré zohľadňuje vek. Netreba to robiť každý mesiac. Stačí raz za dva, tri roky, alebo vždy, keď sa v živote niečo zásadné zmení.
Ten papier v šuflíku nie je len administratívna povinnosť z čias, keď si ho niekto podpísal medzi dvoma stretnutiami. Je to jeden z mála finančných nástrojov, kde drobné rozhodnutie urobené dnes, v pokoji, bez paniky, dokáže o tridsať rokov znamenať rozdiel medzi dôchodkom, z ktorého sa dá žiť, a dôchodkom, ktorý sa dá len prežiť.