Škola naučí deti počítať, čítať a písať, no schopnosť rozpoznať vlastné emócie, pomenovať ich a primerane s nimi naložiť sa v bežnom vzdelávacom systéme takmer nevyučuje. Pritom práve táto zručnosť podľa dlhodobých výskumov predikuje úspech vo vzťahoch aj v kariére prekvapivo silnejšie než samotné IQ.
Prečo je pomenovanie emócie prvý krok
Dieťa, ktoré nedokáže pomenovať, že sa cíti sklamané, frustrované alebo žiarlivé, má oveľa menšiu šancu s touto emóciou primerane naložiť — namiesto toho ju často prejaví impulzívnym správaním, ktoré okolie vníma ako „zlú náladu" alebo neposlušnosť, hoci v skutočnosti ide o neschopnosť emóciu spracovať slovami.
Ako rodičia môžu túto zručnosť podporiť
Jednoduché pomenovanie emócie nahlas rodičom v momente, keď ju dieťa prežíva — „vidím, že si teraz naozaj sklamaný" — namiesto bagatelizovania alebo okamžitého riešenia problému, učí dieťa vlastný emocionálny slovník, ktorý neskôr použije samo bez pomoci dospelého.
Deti sa neučia zvládať emócie z kníh o emóciách. Učia sa to sledovaním, ako s emóciami zaobchádzajú dospelí okolo nich, deň čo deň.
Praktický príklad z bežného dňa
Namiesto vety „neplač, veď to nič nie je" pri páde a odretom kolene funguje lepšie uznanie „to muselo bolieť, vidím, že si nahnevaný, že sa to stalo" — týmto prístupom dieťa nezažíva, že jeho pocity sú nesprávne, len sa učí, ako s nimi ďalej pracovať.