Mladý adept stojí na posede prvý raz sám. Srnec vyšiel na lúku presne tak, ako mu to sľuboval skúsený hospodár — pokojne, bokom, na dobrú vzdialenosť. Ruka sa mu trasie, srdce buchoce až v ušiach, a v hlave mu behá jediná myšlienka: teraz, teraz, teraz. Skúsený poľovník vedľa neho ruku na jeho pušku nepoloží. Len povie potichu: počkaj. A presne v tomto slove je celá etika prvého výstrelu.
Posеd nie je popravisko
Kto si myslí, že poľovníctvo je o tom vystreliť čo najskôr, nikdy nepochopil, prečo skúsení chodia na postriežku hodiny pred súmrakom a sedia bez pohybu, kým ich nohy stŕpnu. Postriežka — teda čakanie na zver na vytipovanom mieste — nie je čas na netrpezlivosť. Je to čas na pozorovanie. Aký vietor fúka, odkiaľ zver prichádza, ako sa správa, či je zdravá, či nemá mláďa nablízku. Adept, ktorý strieľa na prvé zviera, ktoré uvidí, sa nelíši od turistu, ktorý fotí prvý kvet pri ceste, lebo nevie rozoznať jeden od druhého. Rozdiel je v tom, že turistova chyba nezanechá farbu na snehu.
Farbou nazývame krv zveri, a je to slovo, ktoré by mal poznať každý, kto raz zdvihne pušku. Pretože zlý výstrel neznamená vždy mŕtve zviera na mieste. Často znamená postrelenú zver, ktorá odbehne do húštiny, a potom hodiny driny s farbiarom — špeciálne vycvičeným psom na dohľadávku, teda vypátranie postrelenej zveri po stope krvi a pachu. Videl som skúsených chlapov plakať nad zlým výstrelom viac, než nad vlastnými prehrami. Lebo zlý výstrel nie je o cti strelca. Je o utrpení, ktoré sa dalo predísť.
Kto strieľa rád, nech radšej fotí. My strieľame preto, lebo musíme, a preto musíme trafiť dobre.
Pozorovanie ako remeslo, nie ako čakanie
Skúsený poľovník sa na posede alebo pri posliedke — teda pomalej, tichej chôdzi revírom s cieľom vypátrať zver — nenudí. Pozoruje zver ako lekár pacienta. Sleduje, či srnec kníka mladým, sleduje kondíciu diviačej svine pred ružou, teda párovacím obdobím, počas ktorého sa raticová zver správa nepredvídateľne. Vidí, kto je starý a chorý kanec, ktorého odstrel prospeje stavu revíru, a kto je mladý jedinec, ktorému treba dať ešte pár rokov. Toto rozlišovanie sa nedá naučiť z knihy. Dá sa naučiť len hodinami strávenými v tichosti, s ďalekohľadom pri oku a s rukou pokojne položenou na kolene, nie na spúšti.
Mladí adepti si často myslia, že skúsenosť sa meria počtom výradov — teda oficiálnym vykladaním a evidovaním ulovenej zveri po love. Nie je to tak. Skúsenosť sa meria počtom situácií, keď poľovník zbraň sklonil, hoci mohol strieľať. Rešpekt k zveri sa nedá nahrať pred kamerou ani predstierať pred spoločníkmi na spoločnej poľovačke. Buď ho máš, alebo nemáš, a zver si to o tebe zapamätá skôr než tvoji kolegovia.
Čo zostane po výstrele
Dobrý poľovník nesie po výstrele dve veci — trofej, ak na ňu má nárok, a zodpovednosť za to, čo urobil. Zlý výstrel sa nedá vrátiť. Preto je čakanie na posede vlastne najdôležitejšia časť lovu, oveľa dôležitejšia než samotný ťah spúšte. Kto sa naučí pozorovať skôr, než strieľa, ten sa naučí aj to, kedy nestrieľať vôbec. A to je zručnosť, ktorú nevidno na fotke s trofejou, ale ktorá rozhoduje o tom, či sa z adepta stane poľovník, alebo len človek so zbraňou.
Ten mladík na posede nakoniec nevystrelil. Srnec odišiel do lesa nedotknutý, hospodár mlčky prikývol, a chlapec pochopil niečo, čo sa nedá vysvetliť slovami — len sedieť, dýchať a vedieť, že niekedy je najlepší výstrel ten, ktorý nepadne.