Bolo po deviatej večer, tma sa už poriadne zahryzla do lesa a ja som kľačal v mokrej trávici s čelovkou v zuboch a farbiarom na remeni, ktorý ťahal tak, že ma bolelo zápästie. Srnec dostal ranu pred hodinou, na okraji rúbaniska, a odvtedy sme s Cyrom – tak sa volal môj vtedajší farbiar, dnes už dávno na psom nebi – prešli osemsto metrov húštinou, ktorou by za denného svetla nepreliezol ani diviak. Farba, teda krv zveri, bola sporá, len tu a tam kvapka na liste papradia. Niekto by povedal, že to bola strata času. Ja tvrdím, že to bol ten najdôležitejší čas celého večera.
Rana nie je koniec, je začiatok zodpovednosti
V hlavách niektorých ľudí, ktorí do lesa chodia len na prechádzky, žije predstava, že poľovník vystrelí, zver padne a je hotovo. Realita je iná a menej fotogenická. Aj pri dobre mierenej rane zver často odbehne, niekedy desiatky metrov, inokedy stovky, a práve tento úsek – dohľadávka, teda vyhľadanie postrelenej zveri po výstrele – rozhoduje o tom, či poľovník dodrží to, čo je jadrom celej etiky lovu. Nie je to o trofeji. Je to o tom, že zver nesmie trpieť dlhšie, než je nevyhnutné, a že poľovník, ktorý ranu vystrelil, nesie povinnosť dotiahnuť ju do konca, aj keby to znamenalo tri hodiny v mokrom poraste namiesto teplej postele.
Presne tu prichádza na scénu farbiar. Nie ako romantický obraz verného psa z filmu, ale ako pracovný nástroj s nosom, ktorý dokáže to, čo žiadna optika ani skúsenosť človeka nezvládne – rozlíšiť pachovú stopu jedinej postrelenej zveri od desiatok iných, ktoré tade prešli predtým aj potom. Bavorský farbiar, hannoverský farbiar, aj menej známe plemená s podobným poslaním, sú šľachtené generácie práve na túto jednu vec. Dobre vedený farbiar dokáže ísť po vychladnutej stope niekoľko hodín starej a doviesť poľovníka presne tam, kde zver doležala.
Pes, ktorý nevie dohľadať, je len spoločník na posede. Pes, ktorý dohľadá, je partner v remesle.
Keď farba klame a poľovník musí veriť psovi
Skúsený strelec pozná rôzne typy farby – jasnú, penovú, tmavú – a z nej vie čítať, kam presne rana zasiahla. Lenže farba klame častejšie, než by si niekto myslel. Tuk zafarbí kvapku do bledoružova, dážď ju zriedi, tráva ju vsaje skôr, než ju stihneme uvidieť. Videl som poľovníkov, ktorí sa po dvadsiatich metroch bez stopy vzdali a vyhlásili zver za čistý zásah, ktorý zver preskáče. O deň neskôr ju našiel niekto iný, mŕtvu, kus ďalej. To je presne ten moment, kde sa ukazuje rozdiel medzi lovcom a remeselníkom. Remeselník zavolá vodiča farbiara, aj keby to znamenalo priznať si, že rana nemusela byť taká čistá, ako dúfal.
Slovenská poľovnícka prax má na to jasné pravidlá – vyhľadávacia služba funguje naprieč revírmi, existujú skúšky farbiarov z vlečky aj z pravej stopy, a stretol som veličiny, ktoré s farbiarom vedeli prísť aj o polnoci, bez otázok, bez nároku na odmenu, len preto, že tak to má byť. V tomto remesle sa dôvera buduje presne takto. Nie výstrelom, ale ochotou ísť za ním do tmy.
Pokora, ktorá sa nedá naučiť z knihy
Tej noci sme napokon srnca našli, ležal v jarku pod smrekom, sotva tridsať metrov od miesta, kde som ho pôvodne hľadal sám, presvedčený, že bežal úplne iným smerom. Cyro sadol vedľa neho a pozrel sa na mňa, akoby chcel povedať, že som mal veriť jemu skôr. Mal pravdu. Táto skúsenosť sa opakuje pri každej ďalšej dohľadávke a je jedno, či máš za sebou päť alebo päťsto rán z posedu – posedu, teda vyvýšeného stanovišťa na pozorovanie a odlov zveri. Zver si zaslúži, aby sa po nej nešlo iba vtedy, keď je to pohodlné.
Preto sa vo výrade, teda v záverečnom sčítaní a uložení ulovenej zveri po poľovačke, nikdy nehodnotí len počet kusov. Hodnotí sa aj to, koľko z nich bolo dohľadaných poctivo, s farbiarom, s trpezlivosťou, s rešpektom, ktorý sa nedá predstierať pred kamerou ani pred kamarátmi pri ohni. Tam, kde končí výstrel, začína skutočná poľovnícka česť. A tá má štyri labky, mokrý nos a nekonečnú trpezlivosť s človekom, ktorý sa občas mýli.