Poľovník v filme málokedy loví len tak. Väčšinou loví seba – svoju minulosť, svoj strach, alebo aspoň chvíľu ticha, ktorú mu civilizácia nedovolí. Hory a lesy sú v kine odjakživa najlepšou psychoanalytickou pohovkou, ktorá nestojí ani cent, len vyžaduje, aby si sa vedel obliecť na chlad a vydržať dlhé zábery bez dialógu. Ponúkam preto malý výber filmov, kde sa poľovačka a hory nepoužívajú ako kulisa pre dobrodružstvo, ale ako priestor, kde sa človek konfrontuje s tým, čo v sebe nosí.
Drsná klasika, ktorá bolí
Michael Cimino natočil v roku 1978 Poľovníka jeleňov (The Deer Hunter) a vytvoril tým jeden z najbolestivejších filmov o vojne, aké kino pozná – hoci väčšina plagátov sľubuje čosi iné. Robert De Niro tu hrá oceliara z Pensylvánie, ktorý sa so svojimi kamarátmi vydáva na poľovačku pred odchodom do Vietnamu a ešte raz po návrate. Poľovačka na jelene je v tomto filme metaforou presnosti, disciplíny a rituálu – vecí, ktoré sa vo Vietname rozpadnú na kusy. Cimino natáčal hory Washingtonu tak, že vyzerajú takmer sakrálne, a keď sa neskôr vrátime do zákopov, ten kontraست je zámerne kruté. Film je dlhý, pomalý a v druhej polovici emocionálne vyčerpávajúci, no presne to je jeho sila. Nie je to zábava na večer, keď chceš vypnúť mozog.
Podobne surový, hoci úplne inak, je Jeremiah Johnson (1972) od Sydneyho Pollacka s Robertom Redfordom v hlavnej úlohe. Redford tu hrá muža, ktorý sa rozhodne opustiť spoločnosť a stať sa lovcom kožušín v Rockies devätnásteho storočia. Film nemá takmer žiadny klasický dej v zmysle napätia a rozuzlenia – je to skôr séria obrazov, ako sa človek postupne stáva súčasťou hory, až sa dá povedať, že hora sa stáva súčasťou jeho. Redford tu nehovorí veľa, ale to je presne bod. Príroda hovorí za neho.
Keď sa poľovačka zmení na prežitie
Upozornenie: tento odsek načrtáva základnú zápletku filmu. Alejandro González Iñárritu nakrútil v roku 2015 Revenanta s Leonardom DiCapriom ako lovcom kožušín, ktorého po napadnutí medveďom nechá jeho vlastná výprava napoly mŕtveho v snehu. Zvyšok filmu je púť pomstou a prírodou naraz – DiCaprio sa plazí, pláva ľadovou riekou, spí v mŕtvom koni, a Iňárritu to všetko natáča v dlhých, takmer neprerušených zábery, ktoré divákovi doslova vezmú dych spolu s hrdinom. Je to film, ktorý sa dá milovať pre remeslo – kameraman Emmanuel Lubezki tu robí prácu, za ktorú sa dodnes citujú fotografi ako inšpirácia – no zároveň je to skúška vytrvalosti aj pre divák. Nie je to poľovačka v romantickom zmysle. Je to boj o holé prežitie, kde hora nie je nepriateľ ani spoločník, len ľahostajná sila, ktorá sa nestará, či prežiješ.
Príroda vo filmoch tohto typu nikdy nie je len pozadie. Je to postava, ktorá nehovorí, ale rozhoduje o všetkom.
Meditácie o lese bez pušky
Nie každý film o horách potrebuje pušku alebo vojnu. Sean Penn natočil v roku 2007 Into the Wild podľa skutočného príbehu Christophera McCandlessa, ktorý sa vydal na Aljašku hľadať čistý život mimo systému. Emile Hirsch v hlavnej úlohe nehrá poľovníka v klasickom zmysle, ale muža, ktorý sa musí učiť loviť a prežívať, aby dokázal, že príroda mu dá to, čo mu civilizácia nedala. Film je krásny svojou naivitou aj jej dôsledkami, a hudba Eddieho Veddera mu dáva melancholický tón, ktorý sa vám usadí v hlave ešte dlho po skončení.
Tieto filmy majú spoločné jedno: hora ani les tu nikdy nie sú len exteriér. Sú skúškou, ktorá odhaľuje, z čoho je človek skutočne urobený, keď mu vezmete telefón, dom a susedov. Niekedy je odpoveď povzbudivá, inokedy desivá – ale presne pre tú neistotu sa na tieto filmy oplatí vrátiť, keď chceš večer, po ktorom budeš premýšľať dlhšie, než trvala stopáž.