Minulý rok som v apríli presvedčil sám seba, že si predsa zapamätám, kam som dal cesnak a kam cibuľu. V júni som okopával záhon presvedčený, že tie chlpaté trsy sú pažítka, ktorú som vraj vysial vlani na jeseň. Bol to cesnak. Zničil som polovicu úrody vlastnou dôverou vo vlastnú pamäť, ktorá sa, ako sa ukázalo, netýka záhradky, ale skôr zoznamu filmov, ktoré som už videl a rád by som zabudol. Odvtedy fotím. Nie preto, že by som chcel byť záhradkár s Instagramom, ale preto, že telefón v septembri nepamätá horšie ako ja, práve naopak.
Prečo pamäť zlyháva presne tam, kde by nemala
Záhrada sa mení rýchlejšie, než si myslíme, a naša hlava si z celej sezóny odnesie tri-štyri momentky: prvé paradajky, poslednú kosbu, deň, keď mráz zobral priesady papriky pod fóliou, lebo som ju v ten večer lenivo nezakryl. Všetko medzi tým sa rozplynie. A práve to medzitým je najdôležitejšie — kedy presne vzišla mrkva, ako dlho trvalo, kým sa fazuľa dostala z priesady na tyč, či bol júl sucho alebo len nudný. Bez záznamu si o rok budete pamätať len pocit, že „vlani to nejako lepšie rástlo“, čo je presne ten typ spomienky, ktorá vám nepomôže ani neublíži, len vás otrávi.
Fotografia namiesto poznámkového bloku má jednu výhodu, ktorú textový denník nikdy nedobehne: ukáže vám realitu bez príkras. Do zápisníka si napíšete „záhon vyzerá dobre“, lebo sme ako ľudia lenivo optimistickí. Fotka vám ukáže rady mrkvy, kde polovica vôbec nevzišla, a burinu, ktorú ste v tú chvíľu jednoducho nevideli, lebo ste sa pozerali len na tie tri pekné listy paradajky vpredu.
Ako to robiť, aby to malo zmysel o rok neskôr
Netreba žiadnu aplikáciu za desať eur mesačne. Stačí mobil a jedno pravidlo: fotiť pravidelne, nie len keď je čo obdivovať. Ja fotím prvého a pätnásteho v mesiaci, od marca do októbra, vždy z rovnakého miesta — stojím pri kompostéri a otočím sa k záhonom chrbtom k slnku, aby fotky neboli len biele plochy s tieňmi. K tomu jeden detailný záber na problém, ak nejaký je: škvrny na listoch rajčiaka, hniloba na cvikle, prvý výskyt mrazu na priesadách uhoriek, ktoré som nestihol prikryť netkanou textíliou. Práve tieto „škaredé“ fotky sú o rok zlaté, lebo presne vtedy si poviete: aha, to bolo 20. mája, to bol ten neskorý mráz, tak tento rok cukiny sadím radšej po Žofii, nie skôr.
Dôležitý je aj kontext, ktorý fotka sama nedá. Stačí do popisu fotografie napísať tri slová: odrodu, dátum výsevu alebo presádzania, a čo sa v ten deň dialo v počasí. Netreba elaborát. „Paradajka Stupické, výsev 20.3., studený apríl“ vám o rok povie viac než desať viet nostalgického rozjímania o tom, aké to bolo pekné leto.
Záhradkár, ktorý si nič nezapisuje, opakuje tie isté chyby s presnosťou švajčiarskych hodiniek, len bez ich spoľahlivosti.
Čo z toho reálne vyťažíte
Po troch-štyroch rokoch takéhoto fotografického denníka získate niečo, čo žiadna kniha o záhradkárstve nedá — presný obraz toho, ako sa vaša konkrétna záhrada, na vašej konkrétnej nadmorskej výške, s vaším konkrétnym mikroklímom, správa v priebehu sezón. Zistíte, že u vás v podhorí posledný mráz naozaj chodí okolo polovice mája, nie podľa toho, čo píšu na východnom Slovensku. Zistíte, že odroda paradajky, ktorá vám minulý rok chutila, tento rok kvôli suchu úplne sklamala, a budete presne vedieť, kedy sa to sucho začalo a ako dlho trvalo. Prestanete sa spoliehať na všeobecné rady z internetu a začnete sa spoliehať na vlastné dáta, čo je presne to, čo dobrý záhradkár robí, aj keď si to možno nikdy nepovie takto pyšne nahlas.
Ja si tie fotky raz za zimu prezerám s čajom v ruke, akoby to bol rodinný album, len namiesto detí a dovoleniek tam mám cesnak, mrazom spálenú papriku a jeden rok, keď mi celý záhon zaplavila voda po búrke a ja som mal aspoň dôkaz, prečo sa mi tá úroda nepodarila. Niekedy je totiž fotka aj tichý alibi na to, čo sa nepodarilo — a to je tiež forma pokoja, ktorý si záhradkár zaslúži.