Ruka zdvihnutá s palcom hore. Na Slovensku to znamená super, poďme na to, dobrá práca. V niektorých častiach Blízkeho východu a západnej Afriky to isté gesto funguje skôr ako vulgárny odkaz, podobný zdvihnutému prostredníku u nás. Cestovateľ, ktorý si to neuvedomí, sa nemusí dozvedieť prečo mu vodič taxíka zrazu zamračene mlčí zvyšok cesty. Gestá sú jazyk bez slov, ale rovnako ako pri hovorenej reči platí, že to isté slovo môže v inom kontexte znamenať niečo úplne iné, niekedy až urážlivé.
Ruky, ktoré hovoria príliš veľa
Kruh z palca a ukazováka, ktorý väčšina Európanov pozná ako gesto OK, dobre, super, sa v niektorých krajinách Latinskej Ameriky a v Turecku spája s vulgárnym alebo urážlivým významom. V Japonsku ho zase historicky spájali s peniazmi, mincou. Podobne je to s ukazovákom mieriacim priamo na človeka. Vo väčšine Ázie sa to považuje za neslušné, prstom sa neukazuje na ľudí, nanajvýš otvorenou dlaňou. Mávanie na privolanie čašníka alebo predavača je ďalšia vec, na ktorú si treba dať pozor. V mnohých ázijských krajinách sa privoláva zdvihnutou rukou s dlaňou smerom nadol, pohybom prstov k sebe, teda presným opakom toho, ako to robíme v strednej Európe. Gesto dlaňou nahor s prstami k sebe, bežné u nás, môže v niektorých kultúrach pôsobiť ako niečo, čím sa privoláva zviera, nie človek.
Podobne citlivá je otázka ľavej ruky. V mnohých krajinách Blízkeho východu, severnej Afriky a časti Ázie sa ľavá ruka tradične spája s hygienou a považuje sa za nečistú na podávanie jedla, peňazí či darčekov. Ak niekto v Egypte alebo Indii podá vizitku alebo bankovku ľavou rukou, nemusí ísť o zámernú neslušnosť, ale miestny to tak pravdepodobne vníma. Overiť si mieru citlivosti v konkrétnej krajine sa oplatí ešte pred odletom, stačí pár minút na dôveryhodných cestovateľských weboch alebo v sprievodcovi.
Gesto, ktoré doma znamená pozdrav, môže v inej krajine znamenať urážku. Rozdiel je len v tom, na ktorej strane hranice stojíte.
Obuv, hlava a osobný priestor
Topánky sú v mnohých ázijských domácnostiach čiernou listinou číslo jeden. V Japonsku, Kórei aj vo veľkej časti juhovýchodnej Ázie sa pri vstupe do bytu, niektorých reštaurácií, chrámov aj skúšobní obuv jednoducho vyzúva. Rovnaké pravidlo platí aj v mnohých moslimských domácnostiach a mešitách. Ak si cestovateľ nie je istý, najjednoduchší signál je rad topánok pri dverách, ten hovorí jasnejšie než akákoľvek tabuľka.
Hlava je v budhistických krajinách juhovýchodnej Ázie, napríklad v Thajsku, vnímaná ako najposvätnejšia časť tela. Dotýkať sa hlavy cudzieho človeka, aj z čistej sympatie, napríklad pri pohladení dieťaťa, sa neodporúča. Naopak chodidlá sa považujú za najnižšiu a najmenej čistú časť. Ukazovať niekomu chodidlami, prekračovať cez sediacich ľudí alebo si dávať nohy na stôl je v tejto oblasti sveta jasné faux pas. Osobný priestor sa tiež líši, v južnej Európe a na Blízkom východe je bežné stáť pri rozhovore bližšie a viac gestikulovať, kým v severnej Európe alebo vo východnej Ázii sa väčší odstup považuje za prejav zdvorilosti, nie chladu.
Ako sa v tom nestratiť
Univerzálne pravidlo neexistuje, existuje len zvedavosť a pozorovanie. Než sa cestovateľ vydá do krajiny s výrazne odlišnou kultúrou, oplatí sa venovať desať minút čítaniu o miestnej etikete, ideálne z viacerých zdrojov, pretože jeden blog môže preháňať a druhý podceňovať. Rovnako užitočné je sledovať, ako sa správajú miestni okolo, a v pochybnostiach radšej menej gestikulovať než riskovať trápny moment. Slovenský turista sa síce za drobný prešľap zvyčajne ospravedlní úsmevom a nedopadne to tragicky, ale rešpekt k miestnym zvyklostiam sa vždy oplatí, otvára dvere aj tam, kde by ich zaťatá neznalosť nechala zatvorené.