Bolo to niekedy okolo polnoci, v revíri, ktorý som poznal ako svoju dlaň, a napriek tomu som stál v mokrej trávnatej medzi a počúval ticho, ktoré nesľubovalo nič dobré. Môj vtedajší jazvečík Foxi si niekde v poraste našiel diviačiu stopu a odvtedy uplynuli tri hodiny. Bez hlásenia, bez zvuku, bez nádeje. Skončilo sa to ráno, keď ma privítal unavený, blatistý a spokojný sám so sebou, tri kilometre od miesta, kde sme vyrazili. Dnes by som po neho prišiel autom, presne na súradnice, do dvadsiatich minút. Taký je rozdiel medzi poľovníctvom, aké som sa učil, a tým, aké sa učia dnešní adepti.
Koniec hádania, začiatok zodpovednosti
GPS obojok nie je hračka pre technofilov, hoci tak občas na posiedke vyzerá, keď niekto vyťahuje mobil a sleduje na ňom bodku namiesto toho, aby počúval les. V praxi ide o nástroj, ktorý rieši jeden z najstarších problémov durenia — stratu kontaktu s psom vo chvíli, keď ho najviac potrebujete. Durič, ktorý ide po stope raticovej zveri hustým mladým lesom, sa dokáže vzdialiť na kilometre a jeho hlas sa v teréne stratí skôr, než by ste čakali. Kedysi to znamenalo hodiny čakania pri aute, dnes stačí pohľad na displej alebo vibráciu telefónu, ktorá vás upozorní, že pes zastal.
Tí, čo chovajú farbiare, vám povedia, že práve tu je technológia najužitočnejšia. Pri dohľadávke postrelenej zveri — teda pri sledovaní farby, čiže krvnej stopy, až k padlému kusu — sa GPS stáva takmer bezpečnostným prvkom. Farbiar môže zájsť do húštiny, kde ho oko nesleduje, a majiteľ presne vie, kde sa nachádza, ako dlho stojí na mieste a kedy je čas ísť za ním, nie čakať donekonečna s pochybnosťami, či pes ešte pracuje, alebo už dávno leží unavený pod smrekom.
Obojok ti nepovie, čo pes cíti. Povie ti len, kde je. Zvyšok je stále na tebe.
Čo obojok nikdy nenahradí
Tu prichádza tá časť, ktorú mladší kolegovia neradi počujú. GPS obojok vám ukáže polohu, nie zámer. Nepovie vám, či pes ide po čerstvej stope jeleňa, alebo len naháňa zajaca zo susedného chotára. Nerozozná, či zastal preto, že našiel zver, alebo preto, že si len oddychuje v tieni. Táto interpretácia zostáva na poľovníkovi a na jeho skúsenosti s konkrétnym psom — teda na tom, čo sa nedá kúpiť ani nabiť cez USB kábel. Videl som vodičov, ktorí sa tak spoliehali na displej, že prestali čítať vlastného psa. A to je presne ten moment, kedy technológia prestáva pomáhať a začína škodiť.
Rovnako netreba zabúdať, že batéria vydrží konečný počet hodín, signál v hlbokom údolí občas zlyhá a žiadny obojok nenahradí poctivý výcvik ani vzťah medzi psom a vodičom, ktorý sa buduje roky, nie aktualizáciou softvéru. Kto si myslí, že kúpou obojku vyriešil výchovu duriča, ten sa dozvie opak hneď pri prvej väčšej diviačej svorke.
Etika na dosah ruky
Paradoxne práve táto technológia sprísnila nároky na poľovnícku etiku, nie znížila ich. Keď presne viete, kde sa pes nachádza, nemáte výhovorku nekonať. Ak durič stojí desať minút na jednom mieste hlboko v poraste, je to signál, že tam niečo je — a je vašou povinnosťou ísť to preveriť, nie počkať, kým sa vráti sám. Rovnako pri dohľadávkach platí, že presná lokalizácia zveraného kusu znamená rýchlejší koniec utrpenia postrelenej zveri, čo je jadro celej poľovníckej etiky odjakživa.
Foxiho už dávno nemám, odišiel po pätnástich rokoch poctivej služby a jeho nástupca nosí na obojku malú krabičku, ktorá by ma vtedy v tej medzi ušetrila desiatky sivých vlasov. Neľutujem, že som si tú noc odstál bez nej. Naučila ma niečo, čo mi žiaden displej nedá — trpezlivosť a pokoru pred tým, čo sa v lese odohráva bez nášho vedomia. Technológia skrátila cestu k psovi. K pochopeniu psa vedie stále tá istá, dlhá cesta.