Predstavte si chodník, na ktorom vám mapa ukáže rovinku, ale realita je séria retiazok, po ktorých sa spúšťate popri priepasti, zatiaľ čo vám z chrbta tečie pot zmiešaný s korzickým prachom. GR20 sa v turistických rebríčkoch pravidelne objavuje ako najťažší diaľkový chodník Európy, a kto ho aspoň raz prešiel, vie, že to nie je marketingová nálepka pre lákanie Instagramu. Je to hora, ktorá si vás najprv poriadne otestuje, a až potom vám dovolí vychutnať si výhľad.
Chrbtica ostrova, ktorá nepozná kompromisy
Trasa vedie naprieč celou Korzikou, od severozápadného mestečka Calenzana až po dedinu Conca na juhovýchode, a kopíruje horský chrbát ostrova, ktorý sa dvíha aj cez dvetisícmetrové sedlá. Celková dĺžka sa v rôznych zdrojoch mierne líši, orientačne ide o niečo cez stopäťdesiat kilometrov, no kilometre tu klamú. Prevýšenie a technická náročnosť terénu robia z každého dňa poriadnu drinu — kamenné sutiny, žulové platne vyhladené vodou, úseky s reťazami tam, kde by sa bez nich normálne liezlo horolezeckou technikou.
Chodník sa tradične delí na severnú a južnú polovicu, s rozhraním okolo mestečka Vizzavona, kam sa dá dostať aj vlakom z Ajaccia. Málokto zvládne celú trasu naraz — plánovať treba približne dva až tri týždne, ak chcete prejsť všetko od severu po juh, alebo si vybrať len jednu polovicu na kratší, no stále náročný týždňový výlet. Severná časť je vo všeobecnosti považovaná za drsnejšiu a technickejšiu, južná ponúka miernejší profil, ale aj tak žiadnu prechádzku v parku.
Cirque de la Solitude a otázka bezpečnosti
Najznámejším — a najobávanejším — úsekom je Cirque de la Solitude, skalný amfiteáter, kade sa treba spúšťať po reťaziach a rebríkoch. Po vážnej nehode spôsobenej padajúcimi kameňmi park trasu v tomto úseku upravil a vytvoril alternatívnu obchádzku, takže konkrétna podoba chodníka sa môže z roka na rok meniť. Presné aktuálne vedenie trasy, uzávierky pre nepriaznivé počasie a stav jednotlivých úsekov si treba overiť na webe Parc naturel régional de Corse, ktorý má GR20 na starosti a je jediným spoľahlivým zdrojom aktuálnych informácií.
Na GR20 nejde o to, kto je najrýchlejší, ale kto sa najlepšie prispôsobí horám. Horám sa neverí, hory sa rešpektujú.
Sezóna je krátka. Sneh v horných partiách dokáže ležať hlboko do júna a prvé jesenné búrky prichádzajú už začiatkom septembra, takže reálne okno na bezpečný prechod je zhruba od polovice júna do polovice septembra. Júl a august sú najobľúbenejšie, ale aj najpreplnenejšie a najhorúcejšie — voda je na niektorých úsekoch vzácnosť, treba počítať s dopĺňaním pri horských prameňoch a vopred si naštudovať, kde presne sa dajú zásoby doplniť.
Ako sa tam dostať a kde spať
Zo Slovenska vedie cesta najčastejšie cez letiská vo Francúzsku alebo Taliansku s prestupom, priame lety do Ajaccia či Bastie z Bratislavy alebo Viedne bývajú skôr výnimkou a treba ich vyhľadávať sezónne. Alternatívou je trajekt z francúzskych prístavov ako Marseille, Nice alebo Toulon, ktoré prevádzkujú spoločnosti typu Corsica Ferries — ide o pohodlnejší, no časovo náročnejší variant, ideálny, ak si beriete aj auto.
Prespávanie zabezpečujú horské útulne (refuges) spravované parkom, doplnené súkromnými kempmi pri niektorých dedinách. Kapacita je počas leta obmedzená a rezervácia vopred je takmer nutnosť — aktuálny systém rezervácií, ceny aj otváracie termíny jednotlivých útulní nájdete výhradne na oficiálnej stránke parku, čísla sa totiž menia sezónu čo sezónu. Cenovo je Korzika miestami drahšia než susedné Sardínsko, ale lacnejšia než turisticky vyťažené Alpy, najmä ak si vystačíte s vlastným stanom a varičom.
Kto GR20 prejde celý, odnesie si viac než odreniny na kolenách a fotky s výhľadom na Stredozemné more z dvetisícmetrovej výšky. Odnesie si rešpekt k ostrovu, ktorý sa navonok tvári ako dovolenková destinácia s plážami, ale vo vnútrozemí skrýva jednu z najsurovejších horských tratí kontinentu — a práve v tom kontraste je jeho čaro.