Grécko má podľa toho, kto počíta, niečo cez šesťsto ostrovov, z ktorých je obývaných možno dvesto. To znamená, že veta „idem na grécky ostrov“ hovorí o dovolenke približne toľko, ako veta „idem do reštaurácie“. Môže to byť michelinovská večera aj kebab pri diaľnici. Santorini a Milos delí letecky štyridsať minút, no zážitkovo sú od seba ďalej než Bratislava od Marakéša.
Problém je, že väčšina ľudí si vyberá ostrov podľa fotky na Instagrame. Vidia biele domčeky s modrými kupolami, kúpia letenku na Santorini a potom sa čudujú, prečo stoja v rade na západ slnka s tristo ďalšími turistami a plážou, ktorá je vlastne čierny vulkanický kameň pripomínajúci parkovisko. Nie je to zlá dovolenka. Len to nie je dovolenka, ktorú si predstavovali.
Pre tých, čo chcú vidieť a byť videní
Santorini a Mykonos patria do tej istej kategórie — kategórie, kde sa platí za výhľad, nie za pokoj. Santorini je fotogenický ako málokde na svete, západy slnka v Oii sú skutočne dychberúce, no treba počítať s davom, ktorý ich sleduje spolu s vami, a s cenami, ktoré sa blížia parížskym. Mykonos ide ešte ďalej — je to ostrov pre ľudí, ktorí chcú na dovolenke tancovať do rána a raňajkovať šampanské pri bazéne. Pláž tu nie je miesto na knihu, ale na DJ-a.
Kto hľadá podobnú estetiku bez ceny za dav, mal by skúsiť Folegandros alebo Sifnos. Menšie, tichšie, no s rovnako bielymi uličkami a tavernami, kde majiteľ pozná meno vášho starého otca po druhej návšteve.
Grécko sa nedá odbaviť jedným ostrovom, rovnako ako sa nedá Taliansko odbaviť jednou reštauráciou.
Pre rodiny a tých, čo chcú skutočne plávať
Ak je cieľom dovolenky more, nie fotka, treba ísť inam. Naxos má najkrajšie piesočnaté pláže Kykladských ostrovov a pritom zostáva prekvapivo pokojný — hlavne preto, že nemá letisko s priamymi letmi z polovice Európy. Kréta je zase samostatný svet: taká veľká, že sa na nej dá stráviť dva týždne a stále objavovať nové zálivy, horské dediny a archeologické náleziská, ktoré nikto nefotí pre Instagram, lebo o nich jednoducho nevie.
Rodiny s deťmi oceňujú aj Kos — plochý terén, dlhé plytké pláže, cyklotrasy priamo od hotela. Nie je to ostrov, o ktorom sa píšu básne, ale je to ostrov, na ktorom sa dá odísť od bazéna bez hádky o to, kto ponesie plážové kreslá dvesto metrov po schodoch.
Pre tých, čo chcú zabudnúť, že existuje internet
Milos je ostrov, ktorý sa dostáva do povedomia až v posledných rokoch, a to zaslúžene. Farebné pláže z vulkanickej horniny, priezračná voda, minimum masového turizmu — zatiaľ. Ikaria je ešte extrémnejší prípad: ostrov, kde ľudia žijú štatisticky dlhšie než kdekoľvek inde v Európe, čo miestni pripisujú pomalému tempu, domácemu vínu a všeobecnej neochote riešiť čokoľvek narýchlo. Wifi tam funguje, keď funguje.
Amorgos, známy z filmu Veľké modré, ponúka podobnú filozofiu — hory padajúce priamo do mora, kláštor prilepený na skale a večere, kde sa čaká hodinu, lebo grilovaná chobotnica sa neponáhľa nikam, a majiteľ taverny ani vy by ste nemali.
Namiesto rady na záver
Najčastejšia chyba pri plánovaní gréckej dovolenky nie je zlý výber ostrova. Je to snaha stihnúť tri ostrovy za týždeň, lebo trajekty vyzerajú na mape blízko. V realite to znamená dva dni cestovania z desiatich, spálený opaľovací krém v kufri a fotky, na ktorých je vidno viac prístavov než pláží. Grécko odmeňuje tých, ktorí si vyberú jedno miesto a nechajú ho, aby ich prekvapilo pomaly — nie tých, ktorí sa ho snažia odškrtnúť ako zoznam úloh.