Kedysi to bolo jednoduché, aj keď nespravodlivé: kto vlastnil les, ten vlastnil zver v ňom, a kto nevlastnil nič, ten mohol zver akurát tak obdivovať spoza plota, ak mal to šťastie a plot vôbec videl. Poľovníctvo na Slovensku nezačalo puškou ani vôdzkou, začalo mocou. A tá moc mala od stredoveku presnú adresu — kráľovský dvor.
Regál, ktorý patril korune
V uhorskom kráľovstve platil takzvaný poľovný regál — výhradné právo panovníka loviť raticovú zver (jelene, srnce, diviaky) na celom území krajiny, bez ohľadu na to, komu pôda patrila. Zemepáni mohli síce hospodáriť na svojich majetkoch, ale medveďa alebo jeleňa im kráľ len tak neprepustil. Až postupom storočí sa regál dával do prenájmu alebo daroval šľachte ako výsada, čo v praxi znamenalo, že poddaný sedliak, ktorému diviak rozryl celé pole zemiakov, nesmel proti nemu urobiť takmer nič. Smel ho odháňať. Zastreliť nesmel. Táto asymetria — škoda dole, právo hore — sa vliekla stáročia a poznačila aj to, ako dodnes vnímame poľovníctvo: ako niečo, čo má svoje pravidlá napísané niekým iným, než kto ich má dodržiavať.
Slovenské kráľovské a neskôr komorské lesy, najmä v okolí Zvolena, Kremnice či na Liptove, boli po stáročia strážené hájnikmi a poľovnými sluhami, ktorých úlohou nebolo chrániť les v dnešnom zmysle slova, ale chrániť panovníkovo právo na zver. Pytliactvo sa trestalo tvrdo, niekedy až absurdne tvrdo v pomere ku škode — history si pamätá prípady, keď sa za uloveného jeleňa platilo rukou alebo životom.
Rok 1848 a koniec feudálnej zveri
Zrušenie poddanstva v roku 1848 poľovníctvo doslova prevrátilo. Pôda sa uvoľnila, majetkové pomery sa menili a s nimi aj právo loviť. Postupne sa presadila zásada, že poľovné právo patrí k vlastníctvu pôdy — kto mal dostatočne veľký pozemok, mohol na ňom loviť alebo prenajať právo lovu inému. Vznikli prvé poľovné revíry v modernom zmysle slova, teda ucelené územia s vymedzenými hranicami, kde sa hospodárilo so zverou plánovane, nie nárazovo. Bohatší statkári si najímali profesionálnych hájnikov, zakladali sa prvé poľovnícke spolky, spočiatku skôr spoločenské než pracovné — poľovačka bola aj otázkou prestíže, nie iba stola.
Dvadsiate storočie prinieslo to, čo dnešní poľovníci poznajú ako základ svojej praxe: systematické prikrmovanie zveri v tuhých zimách, prvé pokusy o reguláciu stavov, zakladanie kynologických tradícií okolo farbiarov, ktorí sa špecializujú na dohľadávku postrelenej zveri po stope farby, teda krvi. Práve v tomto období sa poľovníctvo pomaly mení z výsady na remeslo s pravidlami — niekto musí zver spočítať, niekto rozhodnúť, koľko sa smie uloviť, aby les a pole neboli spustošené, ale zver ani nepremnožená.
Poľovníctvo nie je o tom, kto má právo strieľať. Je o tom, kto má povinnosť starať sa.
Od štátnych majetkov k dnešným združeniam
Po roku 1948 sa poľovné právo znárodnilo a revíry prešli pod štátne lesy a poľnohospodárske podniky, súkromné poľovníctvo prakticky zaniklo. Poľovnícke zväzy fungovali ako masové organizácie, kde sa popri love pestovala aj kynológia, streľba a osveta — čo malo aj svoje dobré stránky, hoci sloboda výberu revíru bola nulová. Zmena prišla až po roku 1989, keď sa obnovilo právo vlastníkov pôdy rozhodovať o svojich pozemkoch a postupne vznikli dnešné poľovnícke združenia — dobrovoľné zoskupenia poľovníkov, ktorí si prenajímajú revír od vlastníkov pôdy a spoločne v ňom hospodária, plánujú výrad, teda plánovaný odlov zveri, a starajú sa o zver aj mimo sezóny lovu.
Dnešný poľovník na posede nemá nič spoločné s dvoranom, ktorý kedysi čakal na jeleňa v kráľovskej obore s istotou, že mu ho nikto neprisúdi. Má papiere, skúšky, povinnosti voči revíru aj voči susedom, ktorých pole hraničí s lesom. Zostalo mu však niečo, čo sa cez všetky tie storočia neopotrebovalo — ticho pred svitaním, keď človek čaká, či sa niečo pohne, a vie, že to rozhodnutie, ktoré urobí v nasledujúcej sekunde, nesie so sebou dlhšiu históriu, než si väčšina ľudí v lese vôbec pripúšťa.