Predstavte si dieru v svahu, širokú sotva na ramená chlapa, a psa, ktorý do nej zaleze bez váhania, akoby vedel niečo, čo my nevieme. O chvíľu sa spod zeme ozve dunivé brechanie, tlmené hlinou a koreňmi, a vy stojíte hore s lopatou v ruke a srdcom v krku. Toto je brlohárenie – a je to jedna z mála poľovníckych činností, kde sa remeslo odohráva doslova pod nohami, mimo dohľad, na základe dôvery medzi psom a človekom, ktorá sa nedá simulovať.
Jazvečík bol na túto prácu vyšľachtený storočia dozadu, jeho krivé nohy a predĺžené telo nie sú estetický vrtoch, ale funkčný nástroj. V nore, kde sa nedá otočiť ani vzpriamiť, potrebuje pes telo, ktoré prejde chodbou širokou ako on sám, a povahu, ktorá sa nezľakne tmy, tesnoty ani zveri, ktorá sa bude brániť zubami. Líška v brlohu nie je vystrašené zvieratko čakajúce na vysúdenie – je to protivník, ktorý pozná každý záhyb svojho úkrytu lepšie ako ktokoľvek iný.
Čo sa deje pod zemou
Skúsený brloháč nejde do nory hluchý a slepý – dobrý psovod pozná hlas svojho psa tak, ako iný pozná hlas vlastného dieťaťa. Rozozná, či pes zver len sleduje, alebo ju už má zatlačenú do kúta chodby, kde ju drží na mieste štekaním – v poľovníckej reči tomu hovoríme "stavia" zver. V tejto chvíli sa rozhoduje, či sa bude kopať, alebo či zver sama vyjde von, kde na ňu čaká postriežka pri východe.
Práve tu sa lámu názory, ktoré sa medzi poľovníkmi a širokou verejnosťou nikdy úplne nezhodnú. Kopanie k psovi, ktorý zver zaskočil hlboko v nore, môže trvať hodiny, niekedy aj celý deň, a nie je to romantická scéna z knihy – je to fyzická drina s lopatou v zamrznutej hline, sprevádzaná napätím, či pes nie je zranený. Zver totiž nie je bezbranná obeť čakajúca na koniec, dokáže sa brániť a jazvečík dokáže z takého stretu odísť poranený, niekedy vážne.
Pes, ktorý raz zažil dobrý brloh, sa naň teší celý rok. To nie je metafora, to je pozorovanie každého, kto s jazvečíkom v poli chodil viac sezón.
Etika, ktorá sa nedá obísť
Brlohárenie má v sebe niečo, čo iné formy lovu nemajú – priamy, takmer surový kontakt medzi psom a zverou v uzavretom priestore, kde niet úniku ani pre jedného, ani pre druhého. Práve preto je táto disciplína pod drobnohľadom, a právom. Poľovník, ktorý brloháreniu rozumie, vie, že jeho úlohou nie je nechať psa "vybaviť si to" so zverou, ale riadiť situáciu tak, aby sa minimalizovalo utrpenie oboch strán. Cvičné brlohy so zamrežovanou líškou, kde sa nácvik odohráva bez fyzického kontaktu, sú dnes bežnou súčasťou prípravy – a mali by byť samozrejmosťou, nie výnimkou.
Kritici brlohárenia majú často pravdu v jednom: nie každý pes má na túto prácu povahu, a nie každý psovod má na ňu trpezlivosť a skúsenosti, ktoré vyžaduje. Zlé rozhodnutie pod zemou sa nedá vrátiť späť, a preto skúsení chovatelia radia mladého jazvečíka na skutočný brloh nasadiť až vtedy, keď má za sebou dostatok skúšok a keď psovod dokáže z jeho hlasu presne čítať, čo sa deje v tme pod jeho nohami.
Tradícia, ktorá sa musí obhájiť
Brlohárenie prežíva aj preto, že rieši reálny problém – premnoženú líšku, ktorá v revíri decimuje malú zver, hlodavcov a hniezdiacich vtákov, a ktorú inými spôsobmi lovu nie je vždy možné efektívne regulovať. Nie je to však jediný dôvod, prečo poľovníci túto disciplínu udržiavajú pri živote. Je v tom aj kus vzťahu k psom, ktorí boli na túto prácu šľachtení generácie, a ktorí bez nej strácajú časť svojho zmyslu.
Kto raz videl jazvečíka vychádzať z nory unaveného, od hliny čierneho, ale s očami plnými spokojnosti, vie, že tu nejde o krutosť ani o dobrodružstvo pre dobrodružstvo samo. Ide o prácu, ktorá má svoje pravidlá, svoje riziká a svoju vlastnú, tvrdú poéziu – takú, akú pochopí len ten, kto stál hore s lopatou a čakal, kým sa spod zeme ozve ten správny hlas.