Na rodinnej oslave sa to stane spoľahlivo, ako amen v kostole. Niekto sa opýta, či bude ešte druhé dieťa, rodičia sa zasmejú a odpovedia, že zatiaľ nie, možno nikdy, a hneď nato príde veta, ktorú počuli stokrát: „Aby vám z neho nevyrástol sebec.“ Povie ju teta, ktorá má tri deti a jedného rozvedeného manžela, ale to je jedno. Jedináčik je téma, o ktorej má názor každý, aj keď o nej v skutočnosti nevie takmer nič.
Sebecký, alebo len sám so svojím priestorom
Predstava, že dieťa bez súrodencov je automaticky rozmaznané a neschopné deliť sa, je jedna z najstarších rodičovských povier a zároveň jedna z najviac vyvrátených. Psychologička Toni Falbo, ktorá výskumu jedináčikov zasvätila desiatky rokov, opakovane zisťovala, že v testoch sebectva, sociability či prispôsobivosti sa deti bez súrodencov od tých so súrodencami prakticky nelíšia. Rozdiel, ktorý sa dá merať, je inde: jedináčikovia bývajú o niečo úspešnejší v škole a majú vyššie sebavedomie, pravdepodobne preto, že rodičovská pozornosť sa nedelí na viacero smerov.
To neznamená, že jedináčik nemusí riešiť deľbu, súperenie či kompromis. Musí, len sa to učí inde než pri hádke o poslednú karbonátku. V škôlke, na ihrisku, u bratrancov. Sociálne zručnosti sa netvoria len doma pri jednom stole, hoci rodičia jedináčikov si túto úzkosť nosia v sebe roky a niekedy si ju vypestujú viac než samotné dieťa.
Deti sa neučia deliť sa preto, že majú súrodenca. Učia sa to preto, že niekto trvá na tom, aby sa to naučili — a to dokáže aj rodič, ktorý je doma s jedným dieťaťom.
Osamelosť, ktorá sa nekoná
Druhý mýtus je romantickejší a o to vytrvalejší: jedináčik je osamelé dieťa, ktoré sedí samo v izbe a rozpráva sa s plyšovým medveďom, pretože nemá s kým. Realita je oveľa nudnejšia. Deti bez súrodencov trávia rovnako veľa času s kamarátmi, majú podobne bohatý spoločenský život a v dospelosti nevykazujú vyššiu mieru osamelosti než ich rovesníci s súrodencami. Čo majú navyše, je čas sám so sebou, ktorý sa dnes vraj nazýva zle znejúcim slovom nuda, ale ktorý psychológovia čoraz častejšie chvália ako priestor pre fantáziu a samostatné hranie.
Rodičia, ktorí majú jedno dieťa, si často vynahrádzajú pocit viny tým, že mu organizujú každú voľnú minútu. Krúžok, kamarát na návšteve, výlet. Paradoxne tým dieťaťu berú práve to, čo by malo mať navyše oproti súrodeneckej domácnosti — ticho, v ktorom sa dá premýšľať bez toho, aby niekto búchal na dvere izby.
Tlak, ktorý cíti dieťa, nie rodič
Menej sa hovorí o mýte, ktorý funguje opačným smerom: že jedináčik má to jednoduchšie, pretože nemusí súťažiť o pozornosť. V praxi to býva presne naopak. Všetky očakávania rodiny — akademické, kariérne, aj tie nevyslovené o tom, kto sa o rodičov postará v starobe — dopadajú na jedny plecia. Súrodenci si bremeno očakávaní rozdelia, aj keď nerovnomerne. Jedináčik ho nesie sám, a to je záťaž, ktorá sa v dotazníkoch o sebeckosti nemeria, ale v terapeutických ordináciách sa objavuje pravidelne.
Rodičia, ktorí zvažujú, či ostať pri jednom dieťati, by sa teda možno mali pýtať na iné otázky, než akú im kladie teta na oslave. Nie, či z dieťaťa vyrastie sebec — nevyrastie, štatisticky ani inak. Ale či dokážu jeho svet urobiť dostatočne pestrým, aby sa nespoliehal len na nich, a či unesú, že raz bude jediný, na koho sa spoľahnú oni.
Teta so svojou vetou o sebeckosti nemá dáta, má len skúsenosť s vlastnými deťmi, ktorá sa dá zovšeobecniť rovnako dobre ako predpoveď počasia podľa bolesti kolena. Jedináčikovia vyrastajú v spokojných, sebavedomých a úplne bežných dospelých rovnako často ako deti z väčších rodín. Rozdiel medzi nimi nie je v počte súrodencov. Je v tom, koľko pozornosti — skutočnej, nie úzkostlivej — od rodičov dostanú.