Prvý raz som počul jeleniu ruju ako dvanásťročný chlapec, na posede vedľa starého otca, ktorý mi zovrel rameno tak pevne, že som si myslel, že mi ho odtrhne. Nie zo strachu — z toho, aby som sa nehol. Vtedy sa z hmly pod Chočom ozval zvuk, ktorý som si dovtedy vedel predstaviť len z filmov o pravekých zvieratách. Hlboké, chrapľavé, sťahujúce sa do brucha zaburácanie, po ktorom nasledovalo ticho také husté, že sa dalo krájať. Odvtedy uplynulo skoro tridsať rokov a to ticho pred zatrúbením ma stále dostane rovnako.
Prečo jeleň vôbec trúbi
Ruja nie je romantika, aj keď to tak z diaľky vyzerá. Je to biologická nevyhnutnosť, ktorá jeleňa premení z opatrného, takmer neviditeľného tvora na hlučného exhibicionistu ochotného riskovať všetko — zdravie, kondíciu, niekedy aj vlastný život — pre pár týždňov prístupu k laniam. Trúbenie je zbraň aj vizitka súčasne. Silný, hlboký hlas signalizuje konkurencii aj laniam, že jeho nositeľ má za sebou roky rastu a energetickú rezervu, ktorú si môže dovoliť minúť na súboj. Slabší jelene sa spravidla stiahnu, keď počujú, že súper je v inej lige — šarvátky s vážnymi zraneniami sú vlastne skôr výnimkou než pravidlom, hoci keď sa už strhnú, vedia byť brutálne.
Vrchol ruje pripadá v našich horách zväčša na koniec septembra, s výkyvmi podľa počasia a nadmorskej výšky. Chladnejšie noci ju spúšťajú skôr, teplý babí babie leto ju vie o týždeň-dva posunúť. Poľovníci v revíri to sledujú citlivejšie než meteorológov v televízii — vedia, že práve tie prvé chladné rána rozhodnú, kedy sa hory rozospievajú.
Kam sa oplatí ísť počúvať
Netreba byť poľovník, aby ste si tento zážitok užili. Väčšina národných parkov a veľkých obôr organizuje v septembri vychádzky za rujou — v Tatranskej Javorine, v okolí Levočských vrchov, na Poľane pri Detve, kde sa každoročne schádzajú davy ľudí práve kvôli koncertu jeleňov v okolí bývalej cárskej obory. Sprievodca vás dovedie na miesto, kde je šanca vysoká a riziko rušenia zveri nízke, čo je dôležitejšie, než sa zdá — jeleň vyrušený počas súboja o lanie stráca energiu, ktorú v tejto sezóne nemá nazvyš.
Kto chce ísť na vlastnú päsť, mal by rátať s večerným alebo skorým ranným časom, keď je aktivita zveri najvyššia, a s tým, že sa oplatí zastaviť sa a počúvať, nie prehánať sa lesom s baterkou. Svetlo a hluk sú v tejto sezóne najväčší hriech, aký môže návštevník spáchať — nielen voči zveri, ale aj voči vlastnému zážitku, lebo splašený jeleň sa jednoducho odmlčí a vy tam stojíte s prázdnymi rukami a nocou plnou komárov.
Kto raz počul jeleňa trúbiť naozaj blízko, v tichej septembrovej noci, ten vie, že žiadny reproduktor to nikdy nenahradí.
Etika počúvania
Sezóna ruje je pre mnohých poľovníkov aj časom lovu, čo je z pohľadu obhospodarovania revíru logické — vtedy sa dá najlepšie posúdiť kondícia a vek jeleňa práve podľa jeho hlasu a správania. Ale kto ide počúvať, nie loviť, mal by pamätať, že je hosťom v cudzom dome. Žiadne selfie s bleskom, žiadne prehnané priblíženie sa k zveri, žiadne napodobňovanie trúbenia bez skúseností — zlá imitácia dokáže jeleňa vyplašiť rovnako spoľahlivo ako výstrel.
Ruja trvá krátko, možno tri týždne, kým sa hory opäť stíšia a jeleň sa vracia k svojej obvyklej opatrnosti. Práve preto sa oplatí ísť. Nie kvôli fotke na sociálne siete, ale kvôli tomu pocitu, keď si v tme uvedomíte, že ste len malý divák pred javiskom, ktoré tu bolo dávno predtým, než sme si vôbec vymysleli slovo turistika.