Stojím na kraji hrabového porastu a pod nohami mi to praská ako na rozbitom skle. Žalude. Tento rok ich je toľko, že sa nedá prejsť bez toho, aby som pár nerozdrvil. Starí poľovníci tomu hovoria žaludová rana – rok, keď dub rodí tak, že sa o tom bude hovoriť ešte na budúcej poľovníckej besede. A práve v takýto rok sa v revíri deje niečo, čo väčšina návštevníkov lesa vôbec nezaregistruje: dub prevzal riadenie nad tým, kto bude tento rok tučný, kto sa bude množiť a kto možno vôbec neprežije zimu.
Prečo dub raz rodí a raz nie
Dub letný ani zimný nerodí každý rok rovnako – to nie je náhoda, ale stratégia prežitia, ktorú botanici nazývajú masting. Strom si niekoľko rokov šetrí energiu, aby potom v jednom výbuchu vyprodukoval toľko žaluďov, že ich všetky žrúty jednoducho nedokážu zjesť. Prežije teda dosť semien na to, aby z nich vyklíčili nové duby. Pre poľovníka je to praktická informácia: v revíri, kde poznám vekovú štruktúru dubín, viem s ročným predstihom odhadnúť, či ma čaká jeseň s prasačou hostinou alebo hladová sezóna, kedy budem musieť prikrmovanie – teda doplnkové kŕmenie zveri kukuricou či zemiakmi v období núdze – riešiť oveľa skôr.
Žaludová rana sa neprejaví hneď. Diviačia zver na ňu reaguje s oneskorením, ktoré sa dá takmer merať kalendárom. Bachyne v roku bohatej úrody nabaľujú tuk rýchlejšie, dospievajú skôr a do ruje – obdobia párenia – vstupujú v lepšej kondícii. Výsledok vidno o rok neskôr, keď sa v hrabankách hemží podstatne viac dvojčiat aj trojčiat, než by sme čakali podľa priemerných tabuliek.
Kto pozná dub vo svojom revíri, nepotrebuje kalendár, aby vedel, kedy príde silný ročník diviačej zveri.
Keď je žaluďov málo, diviak ide inam
Horší scenár nastáva v rokoch, keď dub sklame. Diviačia zver si vtedy hľadá náhradu – a nemusí byť ďaleko. Susedné pole s kukuricou, záhradka na okraji obce, kompost za domom. Presne vtedy sa množia sťažnosti nepoľovníkov na rozryté trávniky a poľovnícke združenia riešia škody na poľnohospodárskych plodinách, ktoré musia preplácať. Nie je to zlomyseľnosť zveri, je to jednoduchá matematika kalórií. Diviak nerozlišuje medzi dubovým hájom a susedovým políčkom zemiakov – rozlišuje len medzi hladom a sýtosťou.
V takýchto rokoch je prikrmovanie na krmovisku dôležitejšie než inokedy, aj keď medzi poľovníkmi stále prebieha debata, či umelo dokrmovaná zver nie je v konečnom dôsledku problém sama osebe. Ja osobne prikrmovanie chápem ako nástroj na odklonenie zveri od škôd, nie ako spôsob, ako si vychovať revír plný tučných trofejí. Kto to obracia naopak, robí poľovníctvu medvediu službu.
Nielen diviak žije z duba
Žalude nekŕmia iba raticovú zver, teda tú s kopytami ako srnec, jeleň či diviak. Sojky si ich zahrabávajú na desiatky metrov ďaleko a zabúdajú na väčšinu z nich – čím vlastne dubu pomáhajú so šírením semien lepšie než akýkoľvek lesník. Veveričky, myšovité hlodavce, dokonca aj holuby hrivnáky menia svoj jedálniček podľa toho, koľko žaluďov leží na zemi. Celý potravinový reťazec sa na jeseň prispôsobuje jednému stromu, ktorý sa rozhodol, že tento rok to poriadne rozdá.
Keď na budúcej postriežke – teda tichom čakaní na zver z posedu – uvidíte bachyňu s tromi kusmi mláďat, nemyslite si, že mala len šťastie. Niekde v revíri stojí starý dub, ktorý pred rokom rozhodol, že tento rok bude štedrý. A ten strom sa vás nikdy nespýta, či ste s jeho rozhodnutím súhlasili.