Sedím na kraji trstiny už dobrú hodinu a ruky mi začínajú tuhnúť od chladu, ktorý sa z vody plazí skôr, než by mal. Je koniec septembra, obloha má farbu zoxidovaného medu a niekde nad hrádzou počujem to, na čo som celý deň čakal — sviste krídel, ktoré sa blíži rýchlejšie, než stihnem zdvihnúť hlavu. Kačice sú na ťahu a podvečer pri vode zrazu neznie ako ticho, ale ako predsieň divadla, ktoré sa má o chvíľu začať."
Ťah divých kačíc nie je udalosť, dá sa na kalendár zaznačiť len približne. Závisí od tlaku, od severného vetra, ktorý ich vytláča z chladnejších oblastí, od toho, koľko potravy ešte nájdu na severe. Skúsený poľovník to necíti z aplikácie v telefóne, ale z revíru — z toho, ako sa mení správanie zveri, ktorá tu žije celoročne, z toho, že sa na rybníku zrazu objaví kŕdeľ, ktorý tu včera nebol. Jeseň v tomto zmysle nie je dátum, je to stav vzduchu.
Posliedka, ktorá sa nedá naplánovať
Lov kačíc na ťahu sa najčastejšie odohráva formou posliedky — pomalého, tichého presunu popri vode, kedy poľovník sám vyhľadáva zver namiesto toho, aby na ňu čakal na jednom mieste. Na rozdiel od postriežky na jelenej zveri, kde je trpezlivosť cnosťou, tu je cnosťou pohyb. Musíte vedieť, kde sa kačice počas dňa ukrývajú, kde majú svoje pokojové miesta, a načasovať príchod presne na tú chvíľu, keď sa začnú sťahovať na otvorenú vodu pred súmrakom.
Chyba, ktorú robia začiatočníci najčastejšie, je príliš skorý príchod. Kačica má sluch aj zrak, o ktorom by mnohý raticová zver mohla len snívať, a jediný neopatrný krok v blate dokáže zdvihnúť celý kŕdeľ o kilometer ďalej, než ste plánovali. Skúsenejší poľovníci preto radšej prídu neskôr, počkajú v úkryte a nechajú tmu, nech im robí spojenca.
Kačica vás nevidí očami, kačica vás počuje nohami.
Rana, ktorá sa nedá vziať späť rovnako ako inde
Strelba na letiacu kačicu je remeslo, ktoré sa učí roky a ktoré odpúšťa menej než čokoľvek iné v poľovníctve. Zver v pohybe, meniaca výšku a smer, na hranici viditeľnosti — tu niet miesta na náhodu ani na zbraň, s ktorou si nie ste istí. A práve preto je etika pri love vodného vtáctva prísnejšia, nie voľnejšia, ako by si niekto mohol myslieť. Rana, ktorá zver iba zraní, tu znamená dohľadávku sťaženú vodou, trstinou a tmou — situáciu, v ktorej ani najlepší farbiar nemá ľahkú prácu.
Preto sa medzi poľovníkmi, ktorí toto remeslo berú vážne, nestrieľa na neistú vzdialenosť. Radšej sa kačica nechá odletieť, než aby sa strieľalo na risk. Znie to ako samozrejmosť, no na posliedke, keď je tma, adrenalín a kŕdeľ práve prelieta ponad hlavu, je táto disciplína to jediné, čo drží remeslo remeslom a nie hazardom.
Výrad, ktorý voní jeseňou
Keď sa lov skončí a niekoľko kačíc leží pripravených na výrad, príde chvíľa, ktorá sa v poľovníckych kruhoch často podceňuje — vďaka. Nie sentimentálna, ale tichá, pracovná. Kačica z jesenného ťahu, ktorá sa pár týždňov kŕmila na severských poliach, má úplne inú chuť než tá z domáceho chovu, tmavšie mäso s výraznou arómou, ktorá sa najlepšie ukáže po pár dňoch zrenia.
A práve tu sa kruh uzatvára — ten istý podvečer, ktorý začal chladom v rukách a sviestom krídel nad hlavou, sa o pár týždňov premení na tanier, kde sa jeseň dá ochutnať doslova. Málokde je spojenie medzi revírom a kuchyňou také priame ako pri kačici na ťahu.