Na každom bežeckom fóre sa skôr či neskôr objaví ten istý rituál zasvätenia. Niekto si stiahne aplikáciu, ktorá počíta kroky za minútu, zistí, že beží na stošesťdesiatke, a spanikári, akoby mu diagnostikovali chorobu. Stoosemdesiat krokov za minútu sa totiž v behu udomácnilo ako posvätné číslo — magická hranica, pod ktorou vraj číha zranenie a nad ktorou začína osvietenie. Problém je, že toto číslo vzniklo pozorovaním hŕstky elitných bežcov na jednej olympiáde pred desaťročiami, nie výskumom, ktorý by dokázal, že je to optimum pre každého človeka na planéte.
Odkiaľ sa vzalo to číslo
Pôvod je celkom pikantný. Tréner pozoroval bežcov na vrcholových pretekoch a všimol si, že väčšina z nich sa pohybuje okolo stoosemdesiatky krokov za minútu. Z tohto pozorovania sa postupne, cez knihy, semináre a napokon cez sociálne siete, vykľulo univerzálne pravidlo. Lenže elitní bežci nemajú stoosemdesiat krokov preto, že by to bolo fyziologicky ideálne číslo samo osebe — majú ho preto, lebo bežia rýchlo. Kadencia totiž prirodzene rastie s rýchlosťou. Ak zrýchlite, urobíte viac krokov za minútu, aj keby ste sa o číslo vôbec nestarali. Je to korelácia, nie príčina — vysoká kadencia nespôsobuje rýchlosť, rýchlosť produkuje vysokú kadenciu.
Výskumy, ktoré sa kadenciou zaoberali dôkladnejšie, ukazujú niečo menej efektné, ale bližšie k pravde: kadencia sa medzi bežcami líši podľa výšky, dĺžky nôh, rýchlosti aj individuálneho štýlu behu. Vysoký bežec s dlhým krokom bude mať prirodzene nižšiu kadenciu ako drobnejší bežec rovnakej rýchlosti, a nie je na tom nič patologické. Naháňať univerzálne číslo bez ohľadu na vlastnú anatómiu je ako kupovať topánky podľa veľkosti kamaráta.
Čo naozaj funguje
To neznamená, že sa kadenciou netreba zaoberať vôbec. Väčšina štúdií sa zhoduje, že mierne zvýšenie kadencie oproti vlastnému prirodzenému rytmu — rádovo o pár percent, nie o skok na okrúhle číslo — dokáže znížiť nárazovú záťaž na kolená a bedrá. To je užitočné najmä pre bežcov, ktorí majú sklon k dlhému, dopadovému kroku pred telom, kedy pri doskoku brzdia vlastný pohyb a preťažujú kĺby. Skrátenie kroku a mierne zrýchlenie kadencie im teda naozaj môže pomôcť.
Kadencia nie je cieľ, je príznak. Riešiť príznak bez príčiny je ako maľovať prasknutú stenu namiesto opravy základov.
Namiesto počítania krokov sa oplatí sledovať jednoduchší signál — kde vám chodidlo dopadá na zem. Ak dopadá výrazne pred ťažiskom tela, s vystretou nohou, kadencia je zvyčajne nižšia a náraz tvrdší. Ak sa snažíte dopadať bližšie pod telo, kadencia sa zvýši sama, bez toho, aby ste museli počítať kroky s metronómom v uchu. Je to prirodzenejšia cesta k tomu istému výsledku.
Čo si z toho odniesť tento týždeň
Ak vás bolia kolená alebo holene po behu a máte podozrenie, že dopadáte ťažko, skúste na jednom tréningu behu skrátiť krok a zamerať sa na jemnejší, rýchlejší dopad — bez toho, aby ste sa nútili do konkrétneho čísla. Väčšine bežcov stačí zvýšiť kadenciu o pár percent oproti vlastnému zvyku, nie skákať na cudzie normy. A ak vás bolesti trápia opakovane alebo dlhodobo, patria skôr k fyzioterapeutovi či športovému lekárovi než k diskusii o číslach na hodinkách. Stoosemdesiatka nie je zlé číslo. Len nie je vaše číslo — kým to nezistíte, radšej sa naň nespoliehajte.