Sedel som raz na posede nad lúčnym pasienkom, čakal na srnca, a keď som po dvoch hodinách zliezal dolu, mal som na lýtku prisatého kliešťa, ktorého som si všimol až doma v sprche. Nebolo to prvýkrát a určite nie naposledy. Poľovník, ktorý si myslí, že jeho roky skúseností ho robia imúnnym voči kliešťom, sa mýli rovnako ako ten, kto si myslí, že mu stará puška nikdy nezlyhá. Príroda nerozlišuje medzi nováčikom a starým harcovníkom, keď ide o osemnožce veľkosti makového zrnka.
Vysoká tráva pri poľnej medzi, podrast na kraji lesa, vlhké údolie popri potoku — presne tie miesta, kde sa nám najlepšie darí vystopovať zver, sú aj rajom kliešťov. A kým bežný turista prejde takým úsekom raz za týždeň, poľovník v ňom trávi celé sezóny. Postriežka pri poraste, posliedka s vôdzkou psa v ruke, dohľadávka farby po výstrele — to všetko znamená hodiny strávené presne tam, kde kliešť čaká na hostiteľa. Štatisticky vzaté, poľovník má oveľa vyššiu expozíciu kliešťom než priemerný obyvateľ mesta, ktorý raz do mesiaca vyrazí na turistiku.
Prečo skúsenosť nestačí
Videl som chlapov, ktorí vedia z pol kilometra odhadnúť silu jeleňa podľa parožia, ale pri kliešťoch spoliehajú na babské rady — že si ho treba pomazať olejom, alebo že stačí vytiahnuť nechtami. Realita je jednoduchšia a menej romantická: kliešťa treba vytiahnuť čo najskôr, celého, bez stláčania tela, ideálne pinzetou určenou na tento účel, a miesto potom sledovať niekoľko týždňov. Lymská borelióza a kliešťová encefalitída nerobia rozdiely medzi poľovníkom a hubárom, ale poľovník má tú smolu, že sa do rizikových lokalít vracia pravidelne, sezónu čo sezónu.
Repelenty, dlhé nohavice zastrčené do vysokej obuvi, svetlé oblečenie, na ktorom je kliešťa lepšie vidieť — to všetko znie ako rady pre skautský tábor, nie pre chlapa s vlastným farbiarom a rešpektom k zveri. A predsa. Práve tí poľovníci, ktorí berú vážne bezpečnosť pri manipulácii so zbraňou, by mali rovnako vážne brať aj tieto na pohľad triviálne opatrenia. Zbraň ťa môže zraniť raz, kliešť ťa môže nakaziť chorobou, ktorá sa prejaví o mesiace neskôr a bude sa ťahať roky.
Skúsený poľovník sa nebojí medveďa v revíri, ale mal by mať rešpekt aj pred niečím, čo neváži ani miligram.
Očkovanie ako súčasť výbavy
Očkovanie proti kliešťovej encefalitíde by malo byť pre aktívneho poľovníka rovnako samozrejmé ako revízia zbrane pred sezónou. Nie je to prejav zbabelosti ani panikárenia — je to rovnaký druh predvídavosti, akú má poľovník, keď si pred výjazdom skontroluje, či má v aute lekárničku a kontakt na dohľadávkára so psom. Nikto neráta s tým, že sa niečo pokazí, a práve preto sa treba pripraviť.
Prikrmovanie zveri, obhliadka posedov, jarné práce v revíri — všetky tieto činnosti prebiehajú v mesiacoch, keď sú kliešte najaktívnejšie, teda od skorej jari do neskorej jesene. Kto v tomto období trávi desiatky hodín v teréne, mal by mať očkovanie hotové ešte pred sezónou, nie riešiť ho po prvom prisatí. Rovnako dôležitá je kontrola po každom výjazde do revíru — nielen na vlastnom tele, ale aj u psa, ktorého srsť je pre kliešte doslova pozvánka.
Rešpekt bez strachu
Poľovníctvo učí pokoru pred zverou, ktorú lovíme, aj pred prírodou, v ktorej sa pohybujeme. Kliešť do tejto pokory patrí rovnako ako rešpekt pred divým diviakom pri dohľadávke alebo opatrnosť pri manipulácii so zbraňou na posede. Nie je dôvod sa báť ísť do lesa. Je len dôvod ísť tam pripravený — s vôdzkou pre psa, s repelentom vo vrecku a s očkovaním, ktoré si netreba nechať na chvíľu, keď je už neskoro.