Kamarátka na štyridsiatke si nedávno otvorila excelovú tabuľku a spočítala si, koľko bude potrebovať na dôchodok. Vyšlo jej číslo s toľkými nulami, že to najprv považovala za chybu vzorca. Nebola. Vitajte v éningu, kde sa presnosť prieskumov stretáva s neschopnosťou ľudského mozgu predstaviť si seba samého o tridsať rokov neskôr — sivovlasého, s bolesťou chrbta a účtom za kúrenie, ktorý medzičasom vzrástol trojnásobne.
Väčšina prieskumov o dôchodkových úsporách funguje na princípe, že vám dajú číslo, ktoré vyzerá autoritatívne, a vy si ho buď vytlačíte a zarámujete, alebo zavriete prehliadač a pôjdete si kúpiť croissant, aby ste na to zabudli. Slovenské aj európske analýzy sa v posledných rokoch zhodujú aspoň na jednom: štátny dôchodok pokryje čoraz menšiu časť predchádzajúceho príjmu. Takzvaná náhradová miera — pomer dôchodku k poslednej mzde — u nás dlhodobo klesá a podľa projekcií sa má do polovice storočia pohybovať okolo štyridsiatich percent. Inak povedané, kto si zvykol na plat 1500 eur, môže na dôchodku počítať s niečím okolo 600, ak sa spolieha výlučne na prvý pilier.
Magické číslo neexistuje, aj keď ho všetci hľadajú
Americké aj európske finančné inštitúcie milujú formulku „potrebujete X-násobok ročného príjmu naspárovaný“. Fidelity odporúča mať vo veku 67 rokov usporené desaťnásobok ročného príjmu. Iné analýzy hovoria o sume medzi 300-tisíc až milión eur, v závislosti od životného štýlu, mesta bydliska a toho, či plánujete dôchodok stráviť pletením svetrov alebo lietaním do Portugalska. Slovenské prieskumy realizované bankami a poisťovňami ukazujú niečo zaujímavejšie než konkrétne sumy — ukazujú priepasť medzi očakávaním a realitou. Ľudia vo veku 30 až 40 rokov si v prieskumoch myslia, že im na dôchodok postačí okolo 150-tisíc eur usporených. Aktuárske výpočty pritom hovoria, že pri dnešnej inflácii a predpokladanej dĺžke dôchodku 20 až 25 rokov je reálnejšie číslo niekde medzi 250 a 400-tisíc eurami, ak chce človek udržať aspoň slušný životný štandard bez toho, aby počítal každé euro na potraviny.
Problém nie je v tom, že ľudia nevedia počítať. Problém je, že si nevedia predstaviť budúcnosť, ktorá sa im ešte nestala.
Zaujímavé je aj to, ako sa mení vnímanie podľa veku. Tridsiatnici majú tendenciu podceňovať potrebnú sumu, pretože dôchodok je pre nich abstraktný koncept niekde za horizontom. Ľudia nad päťdesiat naopak číslo často preceňujú — možno preto, že už počuli dosť rečí o krachu dôchodkového systému, aby prepadli miernej panike. Realita je niekde uprostred, čo je, priznajme si, odpoveď, ktorú nikto nechce počuť, keď hľadá jasný plán.
Prečo sa čísla z prieskumov tak líšia
Rozdiely medzi jednotlivými štúdiami nie sú náhoda ani chyba metodológie — vyplývajú z odlišných predpokladov o inflácii, dĺžke dožitia a životnom štýle. Prieskum, ktorý počíta s tým, že budete žiť do 85, dá iné číslo než ten, ktorý ráta s 95. A tu je vec, ktorú štatistiky radi zamlčia v podnadpise: dĺžka dožitia rastie rýchlejšie, než rastú úspory väčšiny domácností. Čo znamená, že aj konzervatívny odhad je dnes pravdepodobne príliš optimistický.
Druhý faktor je zdravotná starostlivosť. Tá časť rozpočtu, na ktorú ľudia v tridsiatke ani nepomyslia, sa po sedemdesiatke stáva najväčšou položkou. Prieskumy poisťovní odhadujú, že náklady na zdravotnú starostlivosť a lieky môžu v poslednej dekáde života tvoriť až tretinu celkových výdavkov dôchodcu. To je číslo, ktoré do žiadnej peknej infografiky nezapadá, ale ignorovať sa nedá.
Čo s tým prakticky
Namiesto honby za jedným magickým číslom dáva väčší zmysel sledovať pomer — koľko percent súčasného príjmu si dokážete odložiť a ako dlho. Finanční poradcovia sa čoraz častejšie zhodujú, že quota okolo 15 percent hrubého príjmu odkladaná od tridsiatky prináša oveľa realistickejší výsledok než čakanie na päťdesiatku a následná panika. Zložené úročenie funguje ako tichý spojenec, ktorý potrebuje hlavne jedno — čas, ktorý sa nedá dobehnúť žiadnou jednorazovou investíciou.
Moja kamarátka nakoniec tú tabuľku nezavrela. Namiesto toho si nastavila mesačný prevod do doplnkového dôchodkového sporenia — nie preto, že by poznala presné magické číslo, ale preto, že pochopila jednu vec, ktorú väčšina prieskumov formuluje príliš opatrne: neistota nie je dôvod nerobiť nič. Je to dôvod začať skôr, než bude neskoro počítať.