Prvý kompost som mal v paneláku, na balkóne, v plastovej debne, ktorú som si hrdo nazýval domácim ekosystémom. O tri týždne neskôr som ju musel vyniesť do kontajnera aj s obsahom, lebo suseda spod nás hrozila právnikom. Vtedy som pochopil základnú pravdu, ktorú si väčšina začiatočníkov osvojí až po prvej katastrofe: kompost nesmrdí preto, že je to organický odpad. Kompost smrdí preto, že sme doň hodili niečo, čo tam nemalo čo hľadať, a k tomu sme sa oň nestarali tak, ako sa stará príroda o spadnuté lístie v lese.
Zelené a hnedé, nie zvyšky a odpadky
Ľudia si kompost predstavujú ako smetný kôš, do ktorého môžu hádzať čokoľvek, čo im nepatrí na tanier. To je presne ten omyl. Kompost je proces, nie skládka, a proces potrebuje rovnováhu medzi takzvanou zelenou a hnedou zložkou. Zelená je dusíkatá — pokosená tráva, šupky zo zeleniny, zvyšky ovocia, kávová usadenina aj s filtrom, ak je papierový. Hnedá je uhlíková — suché lístie, slama, kartón bez potlače, drevná štiepka, piliny z neošetreného dreva. Ak dáte do kompostéra samú trávu, vznikne vám slizká, páchnuca hmota, ktorá skôr hnije než sa rozkladá. Presne to sa mi stalo v tej balkónovej debne — samá tráva, žiadna slama, žiadny vzduch.
Ideálny pomer je zhruba tri diely hnedého na jeden diel zeleného, aspoň podľa mojej dlhoročnej skúsenosti, nie podľa nejakej chemickej tabuľky, ktorú si nikto v záhrade nenosí so sebou. Keď robím jesenný kompost, vždy si odkladám vrece suchého lístia bokom, presne na tento účel, lebo v marci ho už nezoženiem.
Čo doň nepatrí a prečo
Mäso, kosti, mliečne výrobky a tučné jedlá do kompostu nepatria, bodka. Nielenže spôsobia zápach, ktorý priláka potkany rýchlejšie než vôňa čerstvého rožka priláka hladného študenta, ale rozklad tukov v domácom kompostéri prakticky neprebehne tak, ako by mal. Vajcia áno, ale iba škrupiny, dôkladne rozdrvené, nikdy s obsahom. Citrusová kôra v malom množstve neprekáža, no vo väčšom spomaľuje činnosť dážďoviek, ktoré sú vašimi najlepšími, no nevítanými spolupracovníkmi.
Burina s vyzretými semenami je ďalší klasický omyl. Domáci kompost bežne nedosiahne teploty potrebné na zničenie semien, takže o rok neskôr si do záhonu vlastnoručne rozsejete presne to, čo ste sa snažili odstrániť. Rovnako opatrne s chorými rastlinami — plesnivé listy paradajok alebo zemiakov do kompostu nepatria, spóry prežijú a vy im budúci rok naservírujete hostinu priamo na tanier.
Kompost je ako dobré manželstvo — funguje, len keď sa v ňom nič nehromadí príliš dlho na jednej strane.
Vzduch, vlhkosť a trpezlivosť
Väčšina problémov s kompostom nepochádza z toho, čo doň dávame, ale z toho, ako sa oň nestaráme. Kompost potrebuje dýchať. Ak ho nikdy neprekopete, zhutní sa, vzduch sa z neho vytratí a nastúpi anaeróbny rozklad, ten istý proces, ktorý dáva vzniknúť tomu typickému zápachu skazeného vajca. Prekopávanie raz za tri až štyri týždne, ideálne vidlami alebo špeciálnym vzduchovačom, robí divy. Vlhkosť má byť ako u vyžmýkanej hubky — nie mokrá, nie suchá ako piesok na púšti. V suchom slovenskom lete, aké sme mali napríklad v roku dvadsaťdva, kompost pokojne pod-lejte, inak sa rozklad úplne zastaví.
Trpezlivosť je posledná, no možno najdôležitejšia zložka. Kvalitný kompost vznikne za pol roka až rok, nie za tri týždne, ako som si kedysi naivne myslel na tom balkóne. Poznáte ho podľa vône po lesnej pôde a tmavohnedej, drobivej štruktúry, v ktorej už nerozoznáte pôvodné suroviny. Vtedy viete, že ste to nepokazili — a že tá suseda spod vás vám možno nakoniec ešte poďakuje, keď jej ponúknete pár vriec na jej ružičky.