Kréta je taká veľká, že sa na nej dá stratiť aj plán. Niekto príde na týždeň s predstavou, že si oddýchne pri mori, a namiesto toho stojí spotený uprostred súťasky s nohami, ktoré mu horia od kolena nadol. Iný chce vidieť len paláce a nakoniec sa mu do hlavy vryje obraz ružového piesku, aký predtým videl len na fotkách z Karibiku. Kréta si takto pohráva s očakávaniami – a presne preto sa oplatí naplánovať si týždeň tak, aby sa v ňom zmestilo všetko, čo ostrov robí ostrovom bohov aj labyrintov.
Knossos a paláce, ktoré písali mýty
Prvé dva dni patria histórii, konkrétne minojskej civilizácii, ktorá tu vzkvitala tisícročia pred klasickým Gréckom. Knossos neďaleko Heraklionu je najznámejší – rozľahlý komplex, ktorý na začiatku dvadsiateho storočia odkryl britský archeológ Arthur Evans a spojil ho s legendou o Minotaurovi a labyrinte. Rekonštrukcie, ktoré tu Evans nechal urobiť, sú dodnes predmetom sporov medzi archeológmi, ale návštevníkovi dávajú aspoň predstavu, ako mohol palác kedysi vyzerať.
Menej turistov, no rovnako fascinujúci, je Faistos na juhu ostrova, s výhľadom na úrodnú rovinu Mesara a hory v pozadí. Kto má čas navyše, pridá Malliu východne od Heraklionu – tretí veľký minojský palác, o čosi pokojnejší než preplnený Knossos. Otváracie hodiny aj vstupné sa menia podľa sezóny, takže si ich oplatí overiť priamo na stránke gréckeho ministerstva kultúry alebo správcu lokality tesne pred cestou.
Samaria a hory, ktoré Krétu rozdeľujú na dve tváre
Tretí a štvrtý deň patrí Bielym horám na západe ostrova a súťaske Samaria, jednej z najdlhších v Európe. Zostup vedie národným parkom, strmými skalnými stenami, ktoré sa na niektorých miestach približujú takmer k dotyku, až kým chodník nevyústi pri dedinke Agia Rumeli na južnom pobreží. Odtiaľ sa treba dostať späť lodou a autobusom – trasa sa dá naplánovať len v sezóne, keď je súťaska otvorená, takže dátum si treba overiť u miestnych sprievodcov alebo na turistickom portáli regiónu Chania.
Kto raz zíde do Samarie, pochopí, prečo Kréťania hovoria o svojich horách s rovnakou úctou ako o mori.
Po náročnom dni sa oplatí zamieriť do Chanie, benátskeho prístavného mesta so starým majákom a úzkymi uličkami, kde sa história osmanskej aj benátskej nadvlády prelína v každej fasáde. Rethymno o kus ďalej na východ ponúka podobnú atmosféru, len o niečo pokojnejšiu a menej turisticky nabitú.
Pláže, pre ktoré sa oplatí prísť aj z druhého konca Európy
Posledné dni patria pobrežiu. Elafonisi na juhozápade je známy ružovkastým pieskom, ktorý vzniká zo zrniečok koralov a mušličiek – v sezóne sem smeruje množstvo áut aj autobusov, preto sa oplatí prísť skoro ráno. Lagúna Balos na severozápadnom výbežku ostrova ponúka azda ešte silnejší kontrast tyrkysovej vody a bielych skál, no dostať sa tam vyžaduje buď dlhšiu jazdu autom po horšej ceste, alebo loď z Kissamosu.
Pre cestu zo Slovenska sa v letnej sezóne oplatí sledovať priame charterové alebo nízkonákladové spojenia z Bratislavy či Viedne do Heraklionu alebo Chanie – mimo sezóny je často jednoduchšie letieť cez Atény. Cenovú hladinu na ostrove možno prirovnať k slovenským prímorským zájazdom v Chorvátsku, no v turistických centrách ako Elafonisi či Balos treba počítať s vyššími cenami než vo vnútrozemí. Aktuálne informácie o vízach, poistení aj bezpečnostnej situácii je vždy najlepšie overiť na stránke Ministerstva zahraničných vecí SR ešte pred odletom.
Kréta sa nedá odbaviť za víkend a týždeň je na ňu tak akurát – dosť na to, aby si človek stihol vryť do pamäti aj labyrint, aj súťasku, aj piesok, ktorý sa mu ešte dlho bude sypať z topánok.