Nôž a lyžica sprevádzajú ľudstvo od praveku. Vidlička je oproti nim novinka, ktorej trvalo takmer tisíc rokov, kým sa v Európe udomácnila.
Z Byzancie do Benátok
Malé vidličky na jedenie sa používali na Blízkom východe a v Byzantskej ríši. Do Talianska ich podľa dobových zápisov priniesla byzantská princezná, ktorá sa vydala do Benátok. Miestni jej zvyk neocenili — dobový kronikár ho označil za prehnanú vyberavosť.
Podozrivý predmet
Časť duchovenstva namietala, že jedlo je Boží dar a človek by sa ho mal dotýkať rukami. Iným pripomínal dvojzubý nástroj čertove vidly. Praktickejšia námietka znela, že vidlička je zbytočná, keď nôž aj prsty fungujú spoľahlivo.
Nový predmet na stole vždy narazí. Nie preto, že by nefungoval, ale preto, že mení zvyk.
Čo napokon rozhodlo
Presadila sa až s módou, ktorá vidličku spojila s dobrým vychovaním. Vplyv mala aj šľachta, ktorá v nej videla odlíšenie od bežného ľudu, a rozmach cestovín, ktoré sa rukami jedia zle. V 18. storočí bola vidlička na európskych stoloch bežná a jedenie rukami sa stalo znakom nevychovanosti.
Prečo majú vidličky štyri hroty
Prvé mali dva a jedlo z nich padalo. Tri už držali lepšie, štyri sa ukázali ako najlepší kompromis medzi nabraním a pohodlím v ústach. Odvtedy sa tvar prakticky nezmenil, čo je pri predmete, ktorý sa denne používa po miliardách, pozoruhodné. Zaujímavé je, že rovnaká cesta od podozrenia k samozrejmosti sa opakuje pri každom novom stolovacom zvyku — vidlička je len ten najlepšie zdokumentovaný prípad.