Sused mi raz volal o šiestej ráno, hlas mal ako pri nahlasovaní vlámania. V garáži mal auto s roztrhaným izolačným materiálom pod kapotou a odhryznutým kúskom hadičky od ostrekovačov. Žiadny zlodej, žiadna technická porucha. Len kuna, ktorá si spravila hniezdo tam, kde bolo teplo a sucho, a motor jej zrejme prekážal v komforte. Toto nie je výnimka spomedzi výnimiek — je to bežná realita tisícok domácností na Slovensku, ktoré zrazu zistia, že zdieľajú pozemok s malou, mrštnou šelmou, ktorá sa naučila žiť vedľa nás lepšie, než sme čakali.
Kuna skalná a kuna lesná sú u nás dva druhy, ktoré sa bežne pletú, hoci majú odlišné nároky. Kuna lesná drží radšej lesný porast, kuna skalná naopak vyhľadáva ľudské sídla, povaly, kôlne, garáže. Práve preto sa jej hovorí kuna domová — nie preto, že by bola nejako ochočená, ale preto, že dom považuje za výbornú náhradu skalnej štrbiny alebo dutiny stromu. Je to typický synantropný druh, teda taký, ktorý profituje z blízkosti človeka bez toho, aby bol na ňom závislý. Nepotrebuje nás kŕmiť. Potrebuje len, aby sme nechali otvorené povalové okienko.
Prečo práve brzdové hadičky
Otázka, ktorú dostávam najčastejšie, znie: prečo si kuna vyberá práve motorový priestor auta a prečo hryzie práve gumu a káble. Odpoveď je frustrujúco jednoduchá — nerobí to zo zlomyseľnosti. Motorový priestor je po vypnutí motora teplý, suchý a bezpečný pred psom aj líškou. Hryzenie je u kuny prirodzené správanie, ktorým si udržiava rast zubov a značí si teritórium. Bohužiaľ, gumené a plastové súčiastky moderných áut majú štruktúru aj vôňu, ktorá ju priam vyzýva. Výsledkom bývajú nielen prerušené hadičky, ale aj prehryznuté izolácie na kábeloch, čo vie spôsobiť poruchy, ktoré autoservis rieši dlhšie, než by čakal.
Riešenie nie je v love ani v jedoch, kuna je celoročne chránená a jej odchyt bez povolenia je priestupok. Funguje skôr prevencia — pachové odpudzovače, ultrazvukové zariadenia s premenlivou frekvenciou, alebo obyčajná mriežka pod kapotou. Poľovníci v revíroch, kde sa kuna premnožila a spôsobuje škody na drobnej zveri, môžu žiadať o výnimku na reguláciu stavu, ale to je administratívny proces, nie svojpomocné riešenie na dvore.
Sliepky, vajcia a mýtus o krvilačnosti
Kurín bez dôkladného zabezpečenia je pre kunu hostina, na ktorú nepotrebuje pozvánku. Vie sa dostať cez otvor veľkosti pár centimetrov, pretože jej telo je stavané na prelezenie akejkoľvek štrbiny, kde prejde hlava. Problém nastáva, keď sa v kuríne ocitne obklopená paničiacimi sliepkami — vtedy sa spustí jej loveký reflex a zabíja viac, než dokáže skonzumovať. Nie je to krutosť v ľudskom zmysle slova, je to inštinktívna reakcia na množstvo koristi, ktorá sa nedá zastaviť útekom. Chovatelia to poznajú ako najhorší možný scenár nočnej návštevy.
Kuna nie je škodca v lese, je škodca v našej neopatrnosti. Kde je kurín zabezpečený, tam si kuna nájde myš, nie sliepku.
Zabezpečenie kurína pletivom s malým okom, uzatváranie na noc a odstránenie prístupových vetiev či rebríkov k strechám rieši deväťdesiat percent prípadov. Zvyšok je otázka trpezlivosti a občas jednej nepríjemnej skúsenosti, po ktorej si majiteľ konečne kúpi kvalitný zámok.
Predátor, s ktorým sa dá žiť
Z pohľadu poľovníka je kuna súčasťou prirodzenej potravovej pyramídy, reguluje hlodavce, vtáčie hniezda a mláďatá drobnej zveri, čo môže byť v revíri s krehkou populáciou bažantov alebo jarabíc citeľné. Nie je to však nepriateľ, ktorého treba vyhubiť. Je to druh, ktorý sa adaptoval rýchlejšie než naše ploty a kryty. Namiesto vojny proti nej dáva väčší zmysel dôsledná ochrana toho, čo chránime — hydiny, áut, povál. Kuna sa nenaučí rešpektovať naše hranice, kým jej to jasne nedokážeme. A práve v tom je najväčšia lekcia, ktorú nám táto malá šelma dáva zadarmo: príroda sa neprispôsobuje nášmu pohodliu, prispôsobuje sa našim medzerám.