Predstavte si krajinu, kde hora vyzerá, akoby ju niekto pomaľoval akvarelom a potom nechal zaschnúť na slnku – ryolitové svahy v odtieňoch okrovej, ružovej a zelenej, popretkávané pásmi čierneho vulkanického piesku. Presne to je Landmannalaugar, východiskový bod trasy Laugavegur, ktorá patrí medzi najfotografovanejšie a zároveň najfyzicky náročnejšie treky v Európe. Nie je to náhodná kombinácia slov v cestovateľských prospektoch. Je to opis miesta, ktoré vyzerá, akoby sem niekto priniesol kúsok Marsu a poliał ho islandským dažďom.
Trasa meria približne päťdesiatpäť kilometrov a väčšina turistov ju prejde za štyri dni, s nocľahmi v chatách, ktoré spravuje Islandský turistický klub (Ferðafélag Íslands). Chaty stoja pri Hrafntinnuskeri, pri jazere Álftavatn a v oblasti Emstrur, kým cieľová stanica Þórsmörk čaká na konci ako odmena – údolie obklopené ľadovcami, kde sa zrazu objaví aj nejaká tá brezová vegetácia po dňoch chôdze cez holé kamenné pláne.
Prečo je to iné ako Tatry
Kto čaká značkovaný chodník podobný stredoeurópskym horám, prekvapí sa. Laugavegur strieda geotermálne polia, kde z pukliny v zemi unikajú horúce pary a vzduch páchne po sírovom vajci, s poľami čierneho obsidiánu, ktoré chrumkajú pod nohami ako sklo. Medzi treťou a štvrtou etapou treba prebrodiť niekoľko riek – bez mosta, bez váhania, jednoducho vyzuť topánky a ísť. Voda býva ľadová aj v auguste, prúd niekedy silnejší, než by človek čakal od bezstarostného potôčika na mape. Práve tieto brody sú dôvod, prečo skúsení sprievodcovia odporúčajú palice a pevné sandále navyše k turistickej obuvi.
Islandská príroda nič nepredstiera. Buď rešpektuješ počasie, alebo ťa naučí pokore.
Počasie sa tu vie zmeniť za pár hodín z jasného slnka na horizontálny dážď so silným vetrom, a to aj v júli. Sezóna, kedy sú chaty otvorené a trasa priechodná bez väčšieho rizika snehových polí, trvá zhruba od začiatku leta do polovice septembra – presné termíny sa každý rok líšia podľa snehovej pokrývky, takže ich treba overiť priamo na stránke Ferðafélag Íslands ešte pred plánovaním letenky.
Logistika, ktorá rozhoduje o zážitku
Zo Slovenska sa na Island lieta s prestupom, najčastejšie cez Kodaň, Londýn alebo Frankfurt. Z Reykjavíku do Landmannalaugaru chodia počas sezóny špeciálne vysokohorské autobusy, ktoré prevádzkujú miestni dopravcovia ako Reykjavík Excursions či Trex – ide o vozidlá uspôsobené na brody a šotolinové cesty F-road, bežné autobusy sem nejdú. Aktuálne spoje a trasy je rozumné si overiť priamo na weboch dopravcov, pretože sa menia sezónu čo sezónu.
Chaty na trase treba rezervovať vopred, kapacita je obmedzená a v hlavnej sezóne sa zapĺňa rýchlo. Alternatívou je stanovanie na vyznačených táboriskách pri chatách, čo vyjde lacnejšie, no vyžaduje kvalitný stan odolný voči vetru – islandský vietor nie je karpatský vánok, dokáže polámať aj slušne postavené výbavy. Cenová úroveň celého treku je vyššia než bežná dovolenka v Alpách, Island patrí medzi drahšie destinácie v Európe, no v porovnaní s organizovanými skupinovými výpravami vyjde samostatný trek s vlastným batohom podstatne lacnejšie.
Predĺženie k ľadovcu
Kto má čas navyše, môže na Laugavegur nadviazať trasou Fimmvörðuháls, ktorá vedie z Þórsmörku ďalej k sopke Eyjafjallajökull a končí pri vodopáde Skógafoss – pridá to približne ďalší deň chôdze cez sedlo medzi dvoma ľadovcami. Táto časť trasy je fyzicky náročnejšia a vo vyšších polohách sa aj v lete môže objaviť sneh, takže si vyžaduje lepšiu kondíciu aj výbavu.
Pred cestou stojí za to skontrolovať aktuálne odporúčania Ministerstva zahraničných vecí SR týkajúce sa cestovania na Island, hoci ide o krajinu s nízkym bezpečnostným rizikom – v horskom teréne však rozhoduje predovšetkým počasie, nie kriminalita. Kto si Laugavegur naplánuje s rezervou, dobrou obuvou a rešpektom k islandskému počasiu, odnesie si zážitok, na aký sa v strednej Európe jednoducho nedá natrafiť – krajinu, ktorá pôsobí, akoby si ešte len hľadala svoju definitívnu podobu.