Aprílové ráno na posedi pri remízke. Slnko sa ešte len derie cez hmlu a ja sledujem líšku, ako sa plazí popri medzi s trpezlivosťou, ktorú by jej mohol závidieť nejeden poľovník. Vie presne, kde bažantica sedí na znáške. Vie to lepšie ako ja, hoci ten revír poznám dvadsať rokov. O chvíľu bude po znáške a bažantica bude hľadať nové miesto, ak vôbec prežije. Toto nie je príbeh o zlej líške. Je to príbeh o čísle, ktoré sa dá spočítať, a o rozhodnutí, ktoré musí urobiť niekto s puškou, nie niekto s dobrým srdcom a zlou predstavou o prírode.
Prečo práve jar bolí najviac
Líška je zver mimoriadne prispôsobivá, inteligentná a v podstate nezničiteľná — čo je práve dôvod, prečo jej populáciu treba držať pod kontrolou. Kým v zime žerie hlavne hlodavce a zdochliny, s príchodom jari sa jej jedálny lístok rozširuje o niečo oveľa citlivejšie: hniezda, vajcia, mláďatá zajaca poľného aj čerstvo vyliahnuté bažantie kurčatá. Zajačica má v tomto období najviac jedno až dve vrhy do roka za sebou, mláďatá sú prvé týždne prakticky bezbranné a ich jediná obrana je nehybnosť a maskovanie. To líšku nezastaví. Naopak, robí jej to prácu jednoduchšou.
Bažant je na tom ešte horšie. Znáška v obilnine alebo v medzi je pre líšku doslova bufet so samoobsluhou — stačí prejsť pozdĺž jednej medze a má vystarané na týždeň. Keď sa k tomu pridá aj vrana, straka a kuna, výsledok je jasný: bez regulácie predátorov môže byť aj najlepšie spravovaný revír s bohatým prikrmovaním (dopĺňanie potravy zveri v období núdze) prázdny na jeseň, keď má prísť výrad, teda súpis a spočítanie ulovenej zveri v danom období.
Regulácia nie je pomsta
Slovo regulácia znie byrokraticky, ale v praxi znamená jedno: udržať počet predátorov na úrovni, ktorú revír unesie bez toho, aby sa malá zver prepadla do stavu, z ktorého sa spamätáva roky. Nejde o vyhubenie líšky — to by bola hlúposť aj biologický nezmysel, líška má svoje miesto v ekosystéme a reguluje napríklad hlodavce. Ide o rovnováhu, ktorú kedysi držala príroda sama, kým sme z krajiny nevymazali väčšinu veľkých predátorov a nezostali sme s poľnohospodárskou krajinou bez remízok, kde sa malá zver nemá kde skryť.
Kto chce mať bažanty a zajace, musí byť ochotný postreliť aj líšku. Jedno bez druhého v dnešnej kultúrnej krajine nefunguje.
Preto sa jarná a letná posliedka (tichý pochôdzkový lov s pušou, na rozdiel od postriežky z pevného stanovišťa) na líšku stáva súčasťou plánu starostlivosti o revír, nie rozmarom niekoho, kto rád strieľa. Robí sa citlivo, mimo obdobia, keď má líška vlastné mláďatá v nore — vtedy sa lov obmedzuje z etických aj zákonných dôvodov. Cieľom nie je vyprázdniť revír od predátorov, ale znížiť tlak práve v čase, keď je malá zver najzraniteľnejšia.
Čo z toho má prechádzkár v lese
Niekto si povie, že toto je len vnútorná vec poľovníkov. Nie je. Revír, kde sa malá zver drží v rozumných počtoch, je revír s pestrejším životom — spevavé vtáctvo, zajace na medziach, bažant, ktorý sa preženie ponad chodník k radosti detí na výlete. Tam, kde predátori ovládnu situáciu bezo zvyšku, ostáva ticho. Nie idylické lesné ticho, ale to prázdne, keď v krajine chýba vrstva života, ktorá tam mala byť.
Líška sa v ten aprílový deň napokon k hniezdu nedostala. Vystrelil som skôr, než stihla prekĺznuť poslednými metrami trávy. Bažantica o pár týždňov vyviedla desať kuriatok. Neviem, koľko z nich sa dožije jesene — to už je vec iných premenných, počasia, poľnohospodárskej techniky, ďalších predátorov. Ale aspoň dostali šancu, ktorú by inak nemali. A o to v tejto rovnici ide.