Sedím na posede tretiu hodinu, mesiac v splne visí nad hrádzou ako reflektor a starý poľovník vedľa mňa si utiera čelo, hoci je október a mráz. „Dnes nič neuvidíme,“ povie s istotou muža, ktorý to počul od svojho otca. Za dvadsať minút prejde remízou srnec, akoby mu nikto nepovedal, že má byť opatrný. Mesiac a správanie zveri je jedna z tých tém, kde si poľovnícka tradícia a skutočná biológia navzájom šliapu po labkách — a obe majú pravdu, len nie tak, ako by sme čakali.
Odkiaľ sa vzal ten mýtus
Presvedčenie, že raticová zver v splne mesiaca radšej zostáva v úkryte a živí sa v noci namiesto za šera, má logické jadro. Jelenia a srnčia zver sa naozaj prispôsobuje svetelným podmienkam — otázka je len ktorým smerom. Výskumy s obojkami GPS, ktoré sledovali pohyb jelenej zveri v nemeckých a rakúskych revíroch, ukázali niečo, čo väčšinu poľovníkov prekvapilo: pri jasnej mesačnej noci sa aktivita zveri v nočných hodinách skutočne zvyšuje, no súčasne klesá aktivita za svitania a súmraku. Zver si jednoducho presúva ťažisko dňa. Nie je opatrnejšia, je iba inde.
To vysvetľuje, prečo sa nám po nociach so splnom zdá, že „zver zmizla“. Nezmizla, len si našla iný harmonogram — a my sme na posiedke v zlý čas.
Čo naozaj vidno z posedu
Vlastnú skúsenosť mám s diviačou zverou, ktorá sa mesačným svitom riadi najviditeľnejšie zo všetkých. V splne dokáže prejsť poľom aj o polnoci, akoby kráčala po chodníku osvetlenom pouličnou lampou — a v podstate aj kráča, len tou lampou je obloha. Pri novom mesiaci, keď je tma taká, že nevidno vlastnú mušku, sa diviaky sťahujú bližšie k okraju lesa a živia sa skôr za súmraku, kedy majú ešte dosť svetla na orientáciu. Skúsený poľovník preto pri plánovaní posliedky — teda pochôdzky revírom s cieľom vypátrať zver — počíta s mesačnou fázou rovnako prirodzene ako s vetrom.
Mesiac neriadi, kedy zver žerie. Riadi, kedy sa cíti dosť bezpečne na to, aby žrala tam, kde ju vidíme.
Srnčia zver je v tomto zdržanlivejšia. Je to zver teritoriálna, viazaná na malé domovské okrsky, a mesačné svetlo jej mení skôr intenzitu opatrnosti než trasu. Srnec, ktorý má svoju posliedku cez tú istú lúku každý večer, ňou prejde aj pri splne — len rýchlejšie, s hlavou vyššie a s väčšími prestávkami na počúvanie. Pre poľovníka to znamená jediné: trpezlivosť sa oplatí viac ako inokedy.
Prečo na tom záleží aj mimo posiedky
Nejde len o romantickú predstavu mesačnej nočnej mory s parožím. Znalosť mesačných fáz má praktický dosah na dohľadávku postrelenej zveri — farbiar totiž pracuje s tým istým svetlom ako jeho pán, a nočná dohľadávka pri splne je čitateľnejšia než pri novom mesiaci, keď sa čelovka stáva jediným zmyslom, ktorý máte. Rovnako pri prikrmovaní sa oplatí sledovať, že zver v mesačných nociach prichádza ku kŕmidlu neskôr a opatrnejšie, čo ovplyvňuje aj to, kedy má zmysel sedieť na čakanej.
Nepoľovníci, ktorí chodia lesom na večerné prechádzky, si možno všimli podobný jav bez toho, aby vedeli prečo: pri splne je les akoby živší, plný šuchotu a siluet, zatiaľ čo pri novom mesiaci pôsobí opustene. Zver tam je stále. Len si — presne ako my — vyberá, kedy sa ukázať.