Stojíte po kolená v čistom pstruhovom potoku niekde na východe Slovenska, prehŕňate sa v štrku pri hľadaní nástrahy a niečo sa vám mihne popod nohu. Tenké, hadovité, bez šupín, bez čeľustí v tom zmysle, ako ich pozná ryba. Väčšina rybárov si v tej chvíli pomyslí, že videla malého úhora alebo nejakú larvu z nočnej mory. Nevideli. Bola to mihuľa ukrajinská a mali ste šťastie, pretože tento tvor sa dnes ukazuje čoraz menej.
Výskyt a prostredie
Mihuľa ukrajinská patrí medzi kruhoústnice, teda medzi tvory, ktoré s rybami zdieľajú vodu, ale v evolučnom strome sedia úplne inde. Na Slovensku ju nájdete v čistých, chladných potokoch a horných úsekoch riek s pstruhovým a lipňovým charakterom, najčastejšie na východe krajiny a v povodiach s dobrou kvalitou vody. Potrebuje piesočnato-štrkovité dno s prímesou jemných sedimentov, kde sa dá zahrabať, a hlavne stálu čistotu vody bez znečistenia. Tam, kde zmizne prirodzený tok, zregulujú koryto do betónového kanála alebo sa zhorší kvalita vody, mihuľa mizne ako prvá. Je to citlivý indikátor toho, že s potokom je niečo v poriadku, alebo naopak.
Biológia a správanie
Dospelý jedinec je útly, hadovitý, bez párových plutiev, s charakteristickým prisávacím ústnym otvorom namiesto klasických čeľustí. Práve tento detail ju odlišuje od uhorovitých rýb, s ktorými si ju laici najčastejšie pletú. Väčšinu života strávi mihuľa ako larva, takzvané pijavice, zahrabaná v jemných sedimentoch dna, kde filtruje organický materiál a mikroorganizmy. Táto larválna fáza trvá roky, kým sa jedinec pretransformuje na dospelú formu, ktorá sa po neresení ničoho iného nedožije. Dospelé mihule totiž neprijímajú potravu, ich jediným poslaním v poslednej fáze života je rozmnožiť sa a zomrieť. Neresí sa na jar, keď si páry stavajú jednoduché hniezda v štrkovom dne prúdivej vody.
Na rozdiel od svojich morských príbuzných, ktoré sú známe ako parazity priliepajúce sa na ryby, naša sladkovodná mihuľa ukrajinská je v dospelosti neškodná a nikoho neparazituje. Jej larvy sú čisto filtrujúce, dospelý jedinec sa sústredí len na rozmnožovanie. Pre potočný ekosystém je skôr prospešná než škodlivá, pretože larvy pomáhajú pri rozklade organického materiálu v dne.
Ochrana a prečo sa nesmie loviť
Mihuľa ukrajinská je chránený druh a jej lov, usmrcovanie ani akékoľvek zasahovanie do jej populácie nie je povolené. Ak ju pri brodení alebo love inej ryby vo vode zbadáte, nechajte ju na pokoji a nechytajte do rúk zbytočne dlho. Ak sa náhodou dostane na háčik alebo do siete pri love inej ryby, čo je krajne nepravdepodobné vzhľadom na jej spôsob života, treba ju čo najšetrnejšie a čo najrýchlejšie vrátiť späť do vody. Presné podmienky ochrany, prípadné výnimky a aktuálny stav legislatívy nájdete vždy v platnej vyhláške a rybárskom poriadku SRZ, tie sa totiž môžu meniť a ja tu nebudem hádať čísla, ktoré si môžete overiť na mieste, kde majú platnosť zákona.
Dôvod ochrany je jednoduchý: mihuľa je vzácna, citlivá na kvalitu prostredia a jej populácie sú fragmentované do izolovaných úsekov potokov. Keď zmizne z jedného potoka, návrat prirodzenou cestou je takmer nemožný, pretože dospelé jedince sa nepohybujú na veľké vzdialenosti a larválna fáza je viazaná na jedno miesto celé roky.
Čistý potok s mihuľou je potok, ktorý má ešte čo stratiť.
Zaujímavosť na záver
Najzvláštnejšie na mihuli je práve to, že drvivú väčšinu svojho života prežije ako niečo úplne iné, než čím sa nakoniec stane. Roky ako slepá, zahrabaná larva filtrujúca bahno, potom krátka premena a niekoľko týždňov až mesiacov života bez príjmu potravy, venovaných výlučne rozmnoženiu. Je to stvorenie, ktoré si svoj krátky dospelý život doslova vyhladovie k jedinému cieľu. Keď najbližšie uvidíte niečo hadovité mihnúť sa popod kameň v horskom potoku, možno práve sledujete posledné týždne existencie tvora, ktorý čakal na tento moment celé roky pod povrchom.