Sused, ktorý si každý rok kúpi letenku do Chorvátska za plnú cenu, sa mi raz spýtal, prečo som letel do Tokia v business triede a zaplatil za to menej ako on za ekonomickú do Splitu. Odpoveď znela nudne — míle — a videl som, ako sa mu v tvári mihla kombinácia nedôvery a mierneho podráždenia. To je typická reakcia. Vernostné programy pôsobia ako niečo pre ľudí s príliš veľa času, tabuľkami v Exceli a obsesiou nad tým, koľkokrát preložili v Istanbule. V skutočnosti je to jeden z posledných funkčných spôsobov, ako v cestovaní ešte niečo ušetriť, keď ceny letenkov rastú rýchlejšie než ochota aerolínií podávať jedlo zadarmo.
Bod nie je bod ako bod
Prvá vec, ktorú si treba odmyslieť, je predstava, že všetky míle sú rovnaké. Míle od jednej aerolínie majú inú hodnotu než míle od druhej, a to isté platí aj pre kreditné karty naviazané na banky. Niektoré programy vám dajú za bod cestu do Bangkoku, iné len zľavu na parkovanie na letisku. Rozdiel je v tom, kam patrí program — do aliancie ako Star Alliance, SkyTeam alebo oneworld — a ako veľmi je aerolínia ochotná pustiť vás na odmenové letenky, ktoré sú spravidla limitované a rezervujú sa mesiace vopred.
Skúsení zberatelia míľ preto neletia s aerolínami kvôli lietaniu samému, ale kvôli programu, do ktorého sa oplatí investovať. Niekto si vybuduje vernosť k Lufthanse cez Miles & More, iný stavia na Emirates Skywards, pretože odmenové letenky do Dubaja alebo ďalej na východ dávajú lepší kurz bodov na kilometer. Nie je to o tom, ktorá aerolínia je najlepšia. Je to o tom, ktorý program vám dá najviac za najmenej.
Najlepšia cesta v biznis triede, akú som kedy absolvoval, ma stála menej bodov než ekonomická letenka priateľky rezervovaná tri dni pred odletom.
Kreditná karta ako nástroj, nie hračka
Skutočný urýchľovač zbierania míľ nie je lietanie, ale bežný život. Kreditné karty naviazané na vernostné programy dávajú body za nákupy, ktoré by ste stihli aj bez lietania — za kávu, benzín, účty za telefón. V zahraničí je to bežná stratégia: ľudia si vyberú kartu podľa toho, aký bonus dostanú po registrácii, presunú si na ňu všetky pravidelné platby a míle sa hromadia bez toho, aby vôbec nastúpili do lietadla. Riziko je jasné — takéto karty majú často poplatky a ak človek nesplatí zostatok včas, úroky zožerú všetku ušetrenú hodnotu. Funguje to len pre disciplinovaných, nie pre tých, čo si karty berú ako výhovorku na väčšie výdavky.
Druhá vec, ktorú si treba uvedomiť, je flexibilita. Body naviazané priamo na jednu aerolíniu sú menej univerzálne než body v transferovateľných programoch, ktoré si viete presunúť medzi viacerými partnerskými aerolíniami podľa toho, kam sa práve chystáte. Táto flexibilita je dôvod, prečo skúsení cestovatelia radšej zbierajú body v širších programoch než sa viažu na jednu značku, ktorá môže zmeniť podmienky zo dňa na deň — a to sa stáva častejšie, než by sa hodilo písať do reklamy.
Kedy sa to naozaj oplatí
Body majú najväčšiu hodnotu na dlhých destináciách a vo vyšších triedach, kde je rozdiel medzi platenou a odmenovou cenou obrovský. Krátka letenka do Viedne za body je takmer vždy plytvanie, pretože hotovostná cena je nízka a bodová hodnota sa tam neprejaví. Interkontinentálny let v business triede je presný opak — tam sa hodnota bodu vyšplhá niekoľkonásobne, pretože cena v hotovosti je extrémna a aerolínie majú motiváciu obsadiť prázdne sedadlá aspoň bodmi.
Skutočná zručnosť nie je zbierať body naslepo, ale vedieť, kedy ich nechať ležať a kedy udrieť. Sused so svojou letenkou do Chorvátska nikdy nepochopí, prečo som ochotný čakať dva roky na dosť bodov na jednu cestu, ktorá stojí toľko, čo jeho tri dovolenky. Ale keď mu na Instagrame ukážem fotku z business triedy s pohárom šampanského nad Himalájami, prestane sa čudovať a začne sa pýtať, ktorú kartu si má vybaviť. To je celé kúzlo tohto systému — vyzerá to ako hra pre nadšencov, kým vám raz nesadne presne do plánov.