Stojí to za zamyslenie: máme odrody jabloní vyšľachtené na maximálnu sladkosť a maximálnu krehkosť voči každej chorobe, aká sa v strednej Európe kedy vyskytla, a popritom rastú v starých sadoch stromy, ktoré prežili dve vojny, kolektivizáciu aj tridsať rokov zanedbávania, a stále rodia. Mišpuľa, oskoruša a drienka nie sú móda ani nostalgia. Sú dôkaz, že príroda si už dávno vybrala víťazov, my sme si len povedali, že chceme niečo iné. Teraz sa k tomu vraciame, a to nielen z romantiky, ale aj preto, že tieto stromy fungujú aj tam, kde iné ovocie kapituluje.
Mišpuľa, ktorá čaká na mráz
Mišpuľu (Mespilus germanica) v záhrade spoznáte skôr podľa toho, ako sa na ňu susedia pýtajú, čo to vlastne je, než podľa chuti jej plodov na jeseň. Surové sú totiž nejedlé, tvrdé a trpké ako nedozretá kaki. Až prvé mrazíky, ideálne október až november, ich zmäknú a nechajú prejsť takzvaným blettovaním, procesom, pri ktorom sa škrob mení na cukor a dužina získa farbu aj konzistenciu jablkového pyré s tónom škorice a vína. U mňa na záhrade rastie mišpuľa 'Holandská veľkoplodá' už jedenásť rokov, prvých päť rokov mi dávala plody veľkosti guľôčky, a tak som si myslel, že som kúpil zle. Chyba bola vo mne, mišpuľa potrebuje čas, kým sa zapracuje, a rezať ju treba minimálne, hlavne prevzdušniť korunu. Znáša aj vyššie polohy, do 600 metrov nad morom bez problémov, mrazy do mínus dvadsať stupňov jej po zdrevnatení nevadia, a čo je dôležité pre suché letá poslednej dekády, koreňový systém má hlboký a sucho toleruje lepšie než väčšina hrušiek.
Oskoruša, strom, ktorý pamätá viac než jeho majiteľ
Oskoruša (Sorbus domestica) je taká trpezlivá, že prvú úrodu môžete čakať aj pätnásť rokov po výsadbe, a presne preto ju dnes nikto nesadí, hoci naši prastarí rodičia ňou lemovali medze a cesty. Drevo z nej bolo cennejšie než z orecha, plody sa sušili, robilo sa z nich pravé oskorušové víno na Záhorí a v okolí Modry, kde sa tradícia ešte drží. Plody vyzerajú ako malé hrušky s pehami, chutia podobne ako mišpuľa, trpko, kým nedozrejú po prvom mraze. Ak máte záhradu vo vyššej polohe, kde jablone bojujú s neskorými jarnými mrazmi, oskoruša kvitne neskôr, zvyčajne začiatkom mája, a preto uniká väčšine škôd. Vysádzať ju treba na slnečné miesto, pôda jej je takmer jedno, znáša aj chudobnú, kamenistú, hlavne nie mokrú. Jediná nevýhoda je tá trpezlivosť, ktorú od vás vyžaduje, no ak ju sadíte pre vnúčatá, robíte presne to, čo robili naši predkovia pre nás.
Kto sadí oskorušu, nesadí pre seba. Sadí pre toho, kto raz bude sedieť v jej tieni a jesť z jej plodov, keď on sám už dávno nebude vedieť, kto ju zasadil.
Drienka, prvá aj posledná
Drienka (Cornus mas) kvitne ako prvá spomedzi ovocných drevín, niekedy už koncom februára, keď je ešte sneh, a práve preto ju treba sadiť s rozvahou, pretože skoré kvitnutie znamená riziko poškodenia neskorým mrazom, hoci sama drienka je prekvapivo odolná a plody nasadzuje aj po poklesoch pod nulu. Plody dozrievajú neskoro, koncom augusta až v septembri, majú kyslkastú, trošku trpkú chuť, skvelú na džem, sirup alebo sušenie, a obsahujú viac vitamínu C než citrusy. U nás sa jej hovorilo aj drieň, moja stará mama z nej varila sirup proti nádche, a musím priznať, že fungoval lepšie než čokoľvek z lekárne. Drienka znesie sucho, znesie aj tieň, hoci menej rodí, a je jedna z mála ovocných drevín, ktorá sa dá použiť aj ako okrasný živý plot, pretože znáša strihanie. V mojej záhrade rastie odroda 'Jolico' s väčšími plodmi, kým klasická lesná forma má drobnejšie, o to intenzívnejšie plody.
Tieto tri stromy majú spoločné jedno: nikam sa neponáhľajú, nevyžadujú postrek každý druhý týždeň a odpúšťajú chyby, ktoré by modernej odrode jablone znamenali koniec. Možno práve preto ich naši predkovia sadili tam, kde na nič iné nemali čas ani chémiu. Dnes, keď sa čoraz viac záhradkárov pýta, ako pestovať bez zbytočných postrekov, je odpoveď doslova zakopaná v starých sadoch, stačí sa po nej obzrieť.