Prišiel som k susedovej višni v máji, v čase, keď mala byť obsypaná bielym kvetom, a namiesto toho som videl konáre, ktoré vyzerali, akoby cez ne niekto prešiel s paľbometom. Listy zvädnuté, kvety hnedé, špičky konárov ovisnuté ako po mraze, hoci mráz už dávno nehrozil. Sused bol presvedčený, že mu strom niekto otrávil. Nikto ho neotrávil. Mal moniliózu, chorobu, ktorá si so slovenským počasím rozumie priveľmi dobre.
Prečo práve špičky a prečo práve teraz
Monilióza kôstkovín, spôsobená hubou rodu Monilia, má dve tváre a obe sú nepríjemné. Prvá sa volá moniliová spála kvetu a udrie práve v čase kvitnutia, keď je vlhko a teploty sa pohybujú okolo desiatich až pätnástich stupňov. Presne také počasie, aké máme na jar takmer každý druhý rok niekde medzi Žilinou a Nitrou. Huba vnikne cez kvet, prejde stopkou do konára a ten potom vädne od špičky smerom dole, akoby ho niekto opálil paľnikom. Odtiaľ ten názov, ktorý si ľudia mýlia s mrazom. Mráz spáli kvet naraz a rovnomerne, monilióza si ide krok po kroku a nechá za sebou typické hnedé, scvrknuté listy, ktoré na konári zostávajú visieť aj v lete, namiesto toho aby opadli.
Druhá tvár je hniloba plodov, ktorá príde neskôr, v lete, keď sú čerešne či marhule takmer dozreté a zrazu majú na sebe hnedú škvrnu s koncentrickými krúžkami sivastých spórových vankúšikov. Toto poznajú aj tí, čo nikdy nepočuli slovo monilióza, len to volajú "tá hniloba, čo sa mi rozlezie po celom strome za dva dni". A rozlezie sa naozaj rýchlo, najmä ak plody popraskajú po daždi alebo ich poškriabe vtáčik. Cez rannú trhlinu má huba dokorán otvorené dvere.
Monilióza nepotrebuje veľa. Stačí jej vlhký kvet, jeden teplý dážď a záhradkár, ktorý si myslí, že strom orezal dosť.
Odrody, ktoré trpia inak, a čo sa mi raz nevydarilo
Nie všetky kôstkoviny sú na tom rovnako. Višne odrody Érdi bőtermő sú náchylnejšie ako Kelleris, ktorá kvitne o niečo neskôr a často unikne najhoršej vlne vlhka. Marhule, hlavne staršie odrody typu Maďarská najlepšia, trpia hniloba plodov skoro každý rok, ak leto prinesie čo i len dva daždivé týždne pred zberom. Broskyne sú na tom podobne, no tam si väčšina záhradkárov moniliózu mýli s kadernatosťou listov, čo je úplne iná huba a rieši sa inak, jarným postrekom na báze medi ešte pred pučaním.
Priznám sa, že raz som prišiel o polovicu úrody čerešní len preto, lebo som si povedal, že rez urobím "nabudúce, teraz to nestíham". Korunа bola nahustená, vzduch sa v nej nepohyboval, po každom daždi zostávalo vlhko dnu celé dni. Presne také podmienky si monilióza objednáva. Odvtedy robím rez na kruh dôsledne každú zimu alebo skoro na jar, ešte pred pučaním, a korunu si držím tak, aby cez ňu preletel vrabec bez toho, aby sa musel obzerať.
Čo naozaj funguje, nie čo sa len píše v letákoch
Postrek proti monilióze má zmysel len v presne dvoch momentoch. Prvý je pred kvitnutím, keď púčiky napučia, ale ešte nekvitnú, takzvané mysie uško. Druhý je po odkvitnutí, keď opadnú posledné korunné lupienky. Medzi tým je to strieľanie od boku, ktoré poškodí opeľujúci hmyz a chorobe nepomôže o nič menej. Používam prípravky na báze medi, prípadne biologické postreky s baktériou Bacillus subtilis, ktoré sa mi osvedčili aj na malej záhrade, kde chémiu obmedzujem, kde sa dá.
Dôležitejšie ako postrek je hygiena koruny. Každý nahnitý plod, ktorý zostane na strome cez zimu, je pripravená infekcia na budúcu jar, presne tak, ako uschnutá špička konára s hnedými listami. Treba ich vyrezať, a to poriadne, aspoň desať centimetrov do zdravého dreva, nie len odštipnúť špičku. Rezné rany väčšie ako palec ošetrujem štepárskym voskom, menšie nechám tak, strom si s nimi poradí sám. A po zbere pozbieram spadnuté plody, aj tie, čo sa mi nechce, lebo práve v nich huba prezimuje najradšej, v pôde pod korunou, čakajúc na ďalší vlhký máj.